Ako pomôcť svojim deťom poradiť si s nočným strachom

Neviem ani spočítať, koľkokrát som sa zobudila na ten polnočný plač každého z mojich troch detí.

Očakávala som to, keď boli malé, ale moje dve najmladšie deti majú teraz 13 a 9 rokov a ešte stále ma občas zobudia s plačom. Je to buď preto, lebo majú zlý sen, alebo preto, lebo sú úplne vydesené uprostred noci.

Moje deti majú nádhernú, bohatú predstavivosť, čo je vlastnosť, ktorú u nich milujem. Ale spolu s úžasnou tvorivosťou, tá predstavivosť tiež vedie k množstvu strašidelných myšlienok.

Keď zohľadníme našu rodinnú anamnézu strachu, potom sa zdá, že moje ratolesti sú naprogramované na iracionálny strach.

A úprimne, toto bola jedna z najťažších vecí, s ktorou som si musela ako rodič poradiť.

Ako sa vysporiadať so strachom svojich detí

Ja používam rozum a logiku, aby som sa vysporiadala so svojím vlastným strachom. Avšak moja definícia iracionálneho strachu nie je upokojovaná rozumom a logikou.

Strach mojich detí je pre môj rozvinutý mozog nezmyslom a moje riešenia nemajú zmysel pre rozvíjajúce mozgy detí.

Deti sa ešte nenaučili, že sú v prevahe nad svojimi strašidlami – ony len pociťujú strach.

Väčšinou strach mojich detí vychádza z neschopnosti riadiť svoje myšlienky. „Rozmýšľam o niečom strašidelnom“, je štandardné vysvetlenie na to, keď sa ich opýtam, čoho sa boja. Kvôli tomu je skutočne ťažké im pomôcť.

Je ľahšie, keď majú strach z niečoho imaginárneho než z niečoho špecifického.

Ak je v ich izbe monštrum, môžem zapnúť všetky svetlá a dokázať, že neexistuje alebo im podať fľašu so sprejom, na ktorej je nápis „Prípravok proti monštrá“. Ten potom môžu striekať na hocičo, čo „vidia“ vo svojej izbe.

Keď sa však boja niečoho, čo majú vo svojich vlastných hlavách, ja s tým môžem urobiť iba to, že sa tam budem snažiť dostať spolu s nimi.

Ony však často nevedia popísať slovami, čo si predstavujú. Navrhnem im, aby mysleli na šťastné miesto, alebo aby si predstavovali svoj najlepší deň. No ony trvajú na tom, že to nevedia.

Zaspievam im pieseň alebo poviem príbeh či rozprávku, ale ony povedia, že to nepomáha.

Neznášam, keď nemám slová, ktorými by som im pomohla cítiť sa bezpečne. Jedinou vecou, ktorá sa zdá, že pomáha, je moja alebo manželova prítomnosť pri nich.

My však nemôžeme byť stále pri nich a časom sa budú musieť naučiť, ako zvládať svoj strach bezo mňa ako barle.

Môj inštinkt medvedej mamy im chce povedať, že ja ich budem ochraňovať, pretože ma bolí srdce, keď vidím ako sa boja. Avšak v konečnom dôsledku im chcem pomôcť, aby v sebe našli odvahu.

Na papieri to znie jednoducho.

Avšak neskoro v noci, keď máme zo všetkého divné pocity a nie každého mozog funguje naplno, sa to zdá byť nemožným.

Keď som extrémne unavená, občas stratím trpezlivosť a začnem chrliť:

„Niet ničoho, čoho by sa bolo treba báť! Sme v našom bezpečnom, teplom dome! Ocko a ja sme na desať krokov od vás! Len si zavrite oči a choďte spať!“

Niekedy je tvrdý prístup v poriadku, ale nepociťuje sa to ako správne, keď mám dočinenia s vystrašeným deckom.

Deti často robia machinácie s časom na spánok – žiadajú o vodu, poflakujú sa naokolo, atď. Ak však vykrikujú, že „Bojím sa!“, ich strach je reálny.

Počujem to z ich hlasov. Vidím im to na tvárach. Sú v panike a potrebujú pomoc, ktorá udrží strach na povrchu.

Rady, ako predísť nočnému strachu detí

Cez deň robíme, čo sa dá. Nepozeráme horory. Obmedzujeme množstvá strašidelných obrazov, ktorými sú vystavení.

Často počúvam o deťoch, ktoré milujú čítať Zimomriavky alebo iné strašidelné knihy a myslím si, že moje deti by radšej umreli, než by mali toto čítať.

Chcela by som vedieť, čo priviedlo deti k milovaniu takýchto vecí, ktoré iných desia.

Moje deti sú ale niekedy vystrašené aj náhodnými vecami. Jedno z nich milovalo Harryho Pottera, no úplne ho vydesilo neškodné video Zeleninové poviedky.

Niet pochýb o tom, čo vyvoláva ich strach a neraz neexistuje žiaden spôsob, ako to potlačiť.

Trochu pomáha svietidlo. Ako napríklad nechať svietiť v kúpeľni svetlo. Môžete ich nechať počúvať audioknihy, aby zaspali, teda pokiaľ nie je v príbehu nejaká strašidelná časť. Nič však nepomáha na 100%.

Našťastie, máme staršiu dospievajúcu dcéru, ktorá si prešla rokmi strachu a nočných mor a teraz je v poriadku. Spí vo svojej izbe na inom poschodí domu a už nikdy viac sme ju v noci nepočuli. Takže mám nádej, že to prejde aj moje ďalšie dve deti.

Záver

Chce to čas naučiť sa potlačiť svoje vykonštruované monštrá a postaviť sa tvárou v tvár svojim vlastným démonom.

To najlepšie, čo môžeme urobiť, je byť trpezlivým voči svojim deťom. Učme ich zručnosti a odvahu, ktorú potrebujú, aby zdolali svoj strach – postupne a navždy.