Ak sú vaše deti čo i len trochu ako tie moje, nasledovný scenár je vám určite dôverne známy: Požiadate ich, aby si upratali izbu. Začnú vzdychať, hundrať a nie a nie začať.
Vy za nimi neustále chodíte, prosíte, podplácate ich a vyhrážate sa im. Pri tom poslednom už konečne začnú fungovať. Trvá im to celú večnosť a vy ich musíte neustále poháňať. Až vám konečne oznámia, že je hotovo a vy sa vydáte na prieskum situácie.
To, čo uvidíte, však nemá so slovom poriadok nič spoločné. Stred miestnosti by sa síce dal označiť za uprataný, no po obvode izby je to úplná katastrofa.
Všade sa povaľujú hračky, časti z lega, drobučké topánočky pre bábiky, útržky z obalov, papieriky, flitre a gorálky, špinavé ponožky a neidentifikovateľné plastové úlomky. Pod posteľ či bielizník sa radšej ani nepozeráte.
Vyzerá to tak, akoby ste sa nikdy neobťažovali naučiť ich, ako sa správajú ľudia. Načo sa teda vôbec snažiť?
Párkrát sa zhlboka nadýchnete, aby ste nezačali revať od hnevu a zúfalstva, a… jednoducho to vzdáte. Skočíte pekne „na štyri“ a upratujete s nimi.
Izba je nakoniec čistá, ale len preto, lebo ste sa do toho zaangažovali, a povedzme si úprimne, spravili minimálne 90% práce. Ako vždy.
Takto to u nás vyzeralo, až kým môj najstarší nemal asi 9 rokov. V tom čase mal za sebou približne 6 až 7 rokov „asistovaného upratovania“ a ja som už z toho bola poriadne na nervy.
Nápad, ktorý všetko zmenil
Mala som plné zuby neustáleho upratovania JEHO neporiadku. Počas jedného ďalšieho neúspešného pokusu som dostala úžasný nápad a už to išlo.
Všetky hračky som vylovila metlou spod postele, písacieho stolíka, spod skrine a zo všetkých kútov, a zamietla som ich na jednu obrovskú kopu priamo do stredu izby.
Vyzeralo to ako scéna z filmu, v ktorom nejaká postava zmetie v návale zlosti z písacieho stolíka všetko na zem.
Synovi som povedala, že pokiaľ nebude každá vec, ktorá sa nachádza v tej obrovskej kope, na svojom mieste, nebude pozerať žiadny televízor ani sa hrať na mobile či počítači. Zvrtla som sa na podpätku a odišla.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že to nakoniec zvládne. Dovtedy si izbu nikdy neupratal sám bez mojej pomoci, takže som nepredpokladala, že by tú obrovitánsku hromadu uprostred izby mohol spratať.
Z mojej strany išlo naozaj len o výbuch hnevu. Len som chcela, aby videl, čo všetko ON svojvoľne ignoroval, ale JA som neprehliadla. Chcela som, aby vedel, že sa nenechám „oblafnúť“, keď nahrnie celý svoj bordel pod posteľ.
Ale mýlila som sa…
Keď som sa prišla mrknúť, ako mu to ide, na moje počudovanie som zistila, že kopa sa naozaj zmenšila. Videla som, ako ukladal hračky na svoje miesto, separoval použitý papier a odkladal špinavé oblečenie do koša na bielizeň.
Čo sú toto za čary?
Úplnou náhodou som objavila nový spôsob, ako moje dieťa priviesť k tomu, aby si upratalo izbu bez mojej pomoci. Aleluja!
Hoci som nevychádzala z úžasu, tvárila som sa, že presne viem, čo robím. „Teraz ti to ide fakt super, táto nová metóda ti jednoducho sadla, nemám pravdu? Volá sa to… hm… vyťahovacia metóda!“
Žiadny strach, dnes to voláme metóda veľkej kopy. Ja osobne zastávam názor, že názov „vyťahovacia metóda“ je presnejší, ale už som dala mojim deťom priveľa dôvodov na stretnutie s terapeutom, keď budú starší. Ďalší nepotrebujú 😊
Keď som videla, ako to na môjho syna zaberá a že konečne dokáže upratovať izbu bezo mňa, konečne mi to „docvaklo“. Ten neporiadok rozhádzaný po celej izbe bol preňho jednoducho nezvládnuteľný.
Nevedel, kam prv skočiť a čo prvé odložiť. Zhromaždiť všetky veci na jednu kopu bolo ako zlúčiť tisíc úloh do jednej.
U dcérky sme začali s metódou veľkej kopy, keď sa prestávala batoliť. Pre ňu je úplnou samozrejmosťou. Keď treba upratať, zhrabe všetky veci na zemi na jednu kopu a začne preberať.
Časom sme túto metódu zdokonalili – dnes im vždy pripravím škatuľu na veci na charitu, kôš na recyklovanie a odpadkový kôš. Snažím sa nasmerovať ich, aby pre druhé deti vytriedili hračky, s ktorými sa už dlhšie nehrali.
Táto metóda sa osvedčila aj pri upratovaní skríň a nočných stolíkov. Najprv všetko vyhádžeme von, poutierame vnútri prach a potom deti dávajú späť len tie veci, ktoré si chcú nechať.
Zbytok sa vyhodí, recykluje alebo odnesie na charitu.
Záver
Zrejme je to len náhoda, ale naozaj som rada, že mi v ten deň praskli nervy a všetok neporiadok v synovej izbe som zhrabala na jednu veľkú kopu.
Dnes je upratovanie stokrát jednoduchšie. Okúste aj vy ovocie, ktoré priniesol môj náhodný objav. Prajem vám príjemné upratovanie!
Zdroj: scarymommy.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár