Jedno ráno môj syn zaspal do školy, potom išiel do kúpeľne a nejak pridlho sa venoval svojmu účesu. Potom vyšiel a požiadal ma, aby som mu nachystala desiatu.
„Sorry, kamoš, ale ani náhodou.“ Viete prečo? Večer som sa ho snažila presvedčiť, nech si ju prichystá a dá do chladničky. No dopadlo to asi takto:
„Prosím ťa, choď si nachystať desiatu.“
„Spravím si ju ráno,“ odvetil na to.
„To sme už skúšali a vieš, ako to dopadlo. Potom tu zbesilo pobehuješ a nevieš, čo skôr. Si z toho celý vystresovaný. Priprav si desiatu teraz.“
Neurobil to a ja som mu to viac nepripomínala.
Som presvedčená, že hlad funguje lepšie ako neustále obháňanie a presviedčanie. Prirodzený dôsledok správania. Takže keď ráno žobronil, aby som mu ju pripravila ja, odmietla som.
Pravdaže je pre mňa ťažké povedať mu nie. No za to, že nerešpektuje pravidlá, mu ich nebudem prispôsobovať. Ak nebudem trvať na dohovorených pravidlách, stanú sa z nich len akési návrhy.
A to predchádza úplnej pohrome. Nerobím žiadne ústupky, ani im, ani nikomu inému a nehasím všetko za nich. Je ľahšie, ak sa to naučia teraz na vlastných chybách, kým sú dôsledky ich správania menej závažné a znesiteľnejšie.
Nie je ľahké poslať dieťa do školy s vedomím, že si uchmatlo len jablko a tyčinku, čo mu má vydržať až do poobedia. No viete, čo? To bol jediný raz, čo si desiatu nenachystal.
Odvtedy si chystá desiatu vždy po večeri. Pretože pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali. A niekedy to pochopíme len vtedy, keď sa popálime.
Boli časy, keď by som mu tú desiatu išla urobiť. Boli časy, keď som toho pre svoje deti robievala priveľa. Bola som ako rohožka, no dnes je môj život oveľa krajší. Už nežijem s tými rozmaznanými faganmi, ktorých som si sama vytvorila tým, že som robila všetko za nich.
Hnevajú sa občas na mňa? – Áno.
Cítim sa niekedy previnilo? – Jasné.
Vážia si ma viac, keď vedia, že tu nie som na to, aby som ich život robila super extra pohodlným? – Tak to si píšte!
Pravdaže, stále si myslím, že by som si toho uznania zaslúžila viac (vitajte v úlohe rodiča), ale samotná skutočnosť, že už nečakajú, kým im všetko nachystám a naservírujem, nás posúva inam a sme spolu oveľa šťastnejší.
Moje deti nie sú ani náhodou dokonalé, ale ani ja nie som. Každý máme svoje prešľapy, ale ony vedia, že ak nebudú dodržiavať pravidlá, neupracú si svoj bordel a nebudú sa ku mne správať s úctou, tiež pre nich niektoré veci neurobím a budem sa správať podobne.
Napríklad im nekúpim tie nové topánky, „ktoré má úplne každý, len oni nie“.
Sme tým, a preto musíme spolupracovať. Pomôžem im, ak si sami pomôžu. A keď vidia, že s niečím bojujem a trápim sa, no podajú mi pomocnú ruku, nikdy to neostane bez povšimnutia. Ale ak sa idem pre nich pretrhnúť, tak za to očakávam uznanie a vďačnosť.
Vážime si veci, pre ktoré fungujeme. Ceníme si ľudí, ktorí sú nám oporou a povzbudzujú nás v tom, aby sme sa nebáli splniť si svoje túžby a sny. Ak za seba bojujete a staráte sa o seba, nadobúdate tým na hodnote.
Keď deti zistia, koľko toho dokážu urobiť a zvládnuť aj bez vás, posilní to ich sebadôveru. Jasné, niekedy to zamaskujú prevracaním očí, ale aj tak si to uvedomujú.
Je ťažké dívať sa, ako deti rastú a meniť svoje rodičovské metódy – prestať robiť všetko za ne a začať ich učiť, ako to majú zvládať samy.
Nie vždy mi to šlo tak dobre, veď povedzme si úprimne, radšej si každá z nás uprace tú kúpeľňu sama, ako keby mala počúvať to ich papuľovanie, frflanie a vzdychanie a napokon to aj tak urobia len polovičato.
No po trpkých mesiacoch sklamania, kedy sa cítite ako handra, sa to zrazu dostaví a poviete si dosť.
Akceptujete svoju časť zodpovednosti a ste pripravení na zmenu. Sadnete si na gauč a jednoducho poviete: „Nie, ja to neurobím. Ty to zvládneš aj sám.“
Zrazu máte podstatne menej práce a nemusíte nikoho naháňať a nútiť, aby niečo spravil. Môžete si na Facebooku pozrieť, ako sa majú priatelia a dohodnúť sa s nimi na kávu, pretože ste sa zbavili obrovského fyzického i psychického bremena.
Popri tom všetkom vaše deti privykajú práci a učia sa oceňovať to, čo pre nich robia druhí. A je to fakt super pocit.
Zdroj: scarymommy.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Plne suhlasim.
A ako dieta „donutit“ aby si upratalo izbu aj po 1000x nastojeni ze si ma upratat izbu ma ju stale ako po vybuchu. Ked jej pomozem, upratat ako si to predstavujem je rada a je spokojna ale do konca dna alebo na druhy den je to to iste ako predtym. Sme uz zufaly rodičia ak sa da poradte co s tym? Dcera ma 9r
Vyskúšajte zbaliť všetko, čo nedala na miesto, do vreca a dočasne ho dajte z jej dosahu. Samozrejme, predtým ju upozornite, že to takto bude fungovať v prípade, že si veci nebude sama upratovať.