Našou úlohou číslo jedna, v pozícii rodičov, je zabezpečiť svojim deťom šťastie. Ja to chcem, vy to chcete, my všetci to chceme.
Máme k dispozícii rôzne metódy, ako to dosiahnuť. A aj zvyčajne robíme to, čo pre nás funguje. To však neznamená, že by sme nemali byť otvorení učeniu sa a rastu – osobitne, keď ide o zdravie a šťastie našich detí.
Výskum o šťastí detí
Emma Seppela, PhD, vedecká riaditeľka Centra pre výskum a vzdelávanie v oblasti súcitu a altruizmu Stanfordskej univerzity, sa dlhý čas venovala výskumu vedy o šťastí.
Hovorí, že pokiaľ ide o výchovu detí k šťastiu, existujú oblasti, v ktorých je potrebné zlepšenie.
Vo svojej novej knihe Trať šťastia: Ako aplikovať vedu o šťastí na urýchlenie vášho úspechu, vysvetľuje, že svoje deti musíme nechať, aby zažili zlyhanie, namiesto toho, aby sme ich vždy tlačili iba do vecí, v ktorých sú dobré.
A následne, je to práca rodičov naučiť deti, aby sa o seba vedeli postarať, keď sa veci nevyvíjajú spôsobom, v ktorý dúfali.
Na základe Seppelovej výskumu, ja som bola vinná za to, že som nevenovala pozornosť znameniam (alebo slovám), ktoré mi moje deti dávali.
Tlačila som na nich a sľubovala odmeny za to, keď budú v škole alebo na športových podujatiach tvrdo pracovať.
Taktiež som často spochybňovala správnosť ich rozhodnutí ohľadne toho, čo je pre ne to najlepšie. Niekedy je náš dobrý pocit jediným znamením, ktoré potrebujeme.
Po prečítaní jej článku v časopise Quartz som si niečo uvedomila:
Všetky tieto lekcie, o ktorých hovorí, že by sme mali naučiť naše deti, sú tiež tými vecami, s ktorými ja, ako dospelá, bojujem, i keď viem, že sú zdravším spôsobom myslenia.
Možno náš spôsob myslenia je podmienený tým, ako sme boli vychovávaní. A pre väčšinu z nás je prirodzené vychovávať svoje deti rovnakým spôsobom, ako sme boli vychovávaní my, dokonca aj vtedy, keby sme sa my sami snažili oslobodiť sa od menej zdravých myšlienok.
Iným záverom, ku ktorému dospela Seppela je to, že potrebujeme prestať tlačiť svoje deti do toho, aby „mali na očiach odmenu“ a prestať vyvíjať tlak na to, aby tvrdo pracovali v záujme úspechu, ktorý neskôr príde.
To ich naučí nepozerať sa stále len do budúcnosti, namiesto toho, aby žili v prítomnej chvíli.
Znie vám to povedome?
Ja sama som vinná za to, že sa snažím pretláčať sa životom, mysliac si, že veci sa uľahčia alebo zlepšia neskôr, namiesto toho, aby som sa viac tešila z prítomnosti.
Život má byť cestou a nie pretekmi
Seppela odporúča, aby sme naučili svoje deti starať sa o seba s láskavosťou. Netreba ich obmedzovať tým, že ich len necháme robiť veci, v ktorých sú dobré.
Taktiež ich nesmieme nechať upadnúť do pasce zaneprázdnenosti.
Náš mozog pracuje oveľa lepšie, keď má priestor na rast a dýchanie po svojom a nepotrebuje, aby boli dni naplnené do prasknutia. Mali by sme svojim deťom poskytnúť množstvo príležitostí, aby sa zabavili po svojom.
To všetko sú životné lekcie, ktoré sa snažím uplatniť aj na sebe.
Nepretržite sa snažím zmeniť svoje nastavenie mysle a dopriať si prestávku. Keď chcem, aby moje deti žili životom, ktorý je pre nich najlepší, potrebujú sa naučiť to isté.
A nie je to to, čo my všetci v skutočnosti chceme?
Všetky z bodov, ktorých sa Seppela dotýka, ma doviedli k tomu, že vo veku 42 rokov som si uvedomila, ako stále bojujem s nastavením mysle orientovaným na cieľ, nastavením mysle, ktoré nepripúšťa zlyhanie.
Keď však mám byť úprimná a ohľaduplná voči sebe, skutočne sa cítim šťastnejšie a zdravšie, keď si neprepĺňam rozvrh a prestala som súťažiť.
Záver
Ak by som bola toto aplikovala na svoje deti od začiatku, možno by sa to bolo stalo súčasťou toho, kým dnes sú.
Stalo by sa to zvykom, ktorý by boli uplatňovali každý deň, takže by sa im žilo ľahšie, namiesto toho, že sa neprestajne snažia prekonať všetkých za cenu svojho vlastného šťastia.
Viem, že keď nasledujem rady, ktoré dala Seppela, som šťastnejšia a moje deti budú určite tiež šťastnejšie.
Pridaj komentár