Minulý týždeň sa to stalo znova. 20 minút predtým, ako sme mali vyraziť do školy, mi môj prváčik oznámil, že ho bolí noha a členok. Lámala som si hlavu nad tým, kde sa mohol zraniť. Pri skákaní na posteli? Pri predstieranom súboji s bratom? Zle si ľahol?
Keď som mu povedala, že bude v poriadku a že už je čas ísť, začal krívať po celom dome a presviedčať ma, že do školy fakt ísť nemôže. Potom mi povedal, že – zrazu – ho bolia obidve nohy.
To mi už bolo jasné, že si vymýšľa. No i napriek tomu som ho nedokázala presvedčiť, aby sa správal normálne. Doslova odmietal chodiť, pretože má „strašné bolesti“.
Ráno vstal mega zavčasu (okolo piatej), bol mrzutý ako čert a odpadol mi rovno do lona, plačúc, že on fakt nemôže ísť do školy, dnes jednoducho nie.
Zvyčajne nemám problém nájsť nejaký spôsob, ako ho tam dostať, aj keď sa vzpiera. Ale tentokrát som to vzdala a nechala som ho doma. Dúfala som, že si ešte pospí. Asi vám nemusím ani hovoriť, že do hodinky boli jeho nohy zázračne vyliečené.
Dnes je to trochu lepšie, ale môj syn chodil do školy s odporom od začiatku. Keď mi odmieta spolupracovať a ísť do školy, cítim sa zúfalá, frustrovaná a, úprimne povedané, úplne bezradná.
Zvyčajne sa mi podarí nájsť spôsob, ako ho dostať do školy. Zaberá napríklad prísľub, že sa potom zastavíme na niečo dobré. Zopárkrát sa stalo, že som ho nechala plačúceho pri dverách do triedy. Je to otrasný pocit.
Rozhodla som sa bojovať s týmto problémom, kým neprerastie do väčších rozmerov. Navštívila som detskú psychologičku, aby mi poradila, čo robiť. Keďže viem, že veľmi veľa matiek rieši podobné problémy, rozhodla som sa podeliť o to, čo som sa naučila.
Predovšetkým vedzte, že ak vaše dieťa nechce chodiť do školy, nie ste v tom sami. Do školy odmieta chodiť 2 až 5 % detí.
Natasha Danielsová, detská psychologička, hovorí, že najčastejšie sa s tým stretáva u detí predškolského veku a prvákov, potom neskôr aj u šiestakov a siedmakov.
Danielsová tvrdí, že ak chcete vyriešiť tento problém, musíte prísť na koreň veci. Najčastejšie zohráva veľkú úlohu úzkosť.
Vo svojej praxi sa Danielsová najčastejšie stretáva s týmito štyrmi príčinami, ktoré súvisia s úzkostným odmietaním školy:
1. Separačná úzkosť. Táto môže vypuknúť v akomkoľvek veku. Všeobecne ide o strach dieťaťa z odlúčenia od rodiča, no niekedy sa môžu pridať aj obavy dieťaťa o svoju vlastnú alebo rodičovu bezpečnosť.
2. Emetofóbia. Ide o strach zo zvracania, pričom deti s emetofóbiou mávajú veľké obavy, že sa povracajú pred svojimi spolužiakmi, hovorí Danielsová.
3. Sociálna úzkosť. Táto býva často prehliadaná, ale deti sa niekedy jednoducho boja ísť do školy, pretože majú strach z odmietnutia alebo odsudzovania spolužiakov.
4. Perfekcionizmus.Mnohé z detí, ktoré nechcú chodiť do školy, dosahujú vynikajúce výsledky. „Perfekcionizmus spôsobuje, že deti bývajú veľmi úzkostlivé ohľadom testov a dosiahnutých výsledkov,“ hovorí Danielsová.
Samozrejme, niekedy majú deti skutočné dôvody obávať sa. Ak sú šikanované, bité alebo ak je s nimi akýmkoľvek spôsobom zle zaobchádzané, musíte okamžite zasiahnuť a kontaktovať školu a ujasniť si, že neprichádza do úvahy, aby bolo vaše dieťa v takejto ohrozenej pozícii.
Vážne ohrozujúcich situácií v školách síce nebýva veľa, ale stávajú sa. Ak sa vám dieťa snaží zdôveriť so svojimi obavami, neberte to na ľahkú váhu.
Aj ak sa domnievate, že škola, ktorú vaše dieťa navštevuje, je bezpečná a všetko je v poriadku, venujte problémom svojho dieťaťa pozornosť. Preň je jeho úzkosť a strach zo školy skutočným problémom – jeho pocity sú skutočné a musíte ho vypočuť bez toho, aby ste ho odsudzovali.
„Potrebujete zistiť a pomenovať, čoho sa dieťa skutočne bojí a odmieta preto ísť do školy,“ povedala mi Danielsová. „Čo vyvoláva takéto správanie?“
Vystríhajte sa tomu, aby ste s vaším dieťaťom každé ráno bojovali o moc. „Nejde o to, ako dostať dieťa do školy. Treba zistiť, čo je na príčine, že dieťa do školy nechce chodiť.“ Keď zistíte príčinu, potom môžete riešiť odmietavý postoj dieťaťa ku škole.
OK, to znie fajn, páči sa mi tá myšlienka, že musíte prijať a pochopiť pocity dieťaťa a ponúknuť mu pocit istoty. Ale čo ak to neprinesie želané ovocie a dieťa do školy aj tak nebudem vedieť dostať? Aké kroky môžeme podniknúť, ak toto nezaberie?
Ak sa sťažujú na svoj fyzický stav, vezmite ich k lekárovi
Môže sa to zdať zbytočné, najmä keď viete, že to predstierajú. Danielsová však odporúča návštevu lekára aj napriek tomu, pretože sa u dieťaťa naozaj môže rozbiehať nejaké ochorenie.
Ak lekár nič nezistí (čo je viac než pravdepodobné), aspoň budete mať možnosť na dieťa reagovať. Bez výčitiek svedomia mu môžete povedať, že nie je choré ani zranené.
Porozprávajte sa o probléme s výchovným poradcom a triednym učiteľom
Pedagogickí zamestnanci sa s podobnými problémami zaoberajú veľmi často. Nebudú vami opovrhovať, ak sa s nimi prídete poradiť. Vždy sa cítim trochu lepšie, keď sa zdôverím triednej učiteľke.
Viem, že keď tam nebudem, dostane trošku viac lásky a pozornosti. Pomôcť dieťaťu cítiť sa v škole lepšie môže aj výchovný poradca. Aj keď uňho v kancelárii strávia polovicu vyučovania, stále je to pokrok, pretože sa učia vydržať v škole.
Zoberte dieťa k terapeutovi/psychológovi
Ak ste už urobili spomínané opatrenia, ale nič nezaberá, navštívte terapeuta alebo detského psychológa. Odporúčanie získate aj od výchovného poradcu. Niekedy stačí len pár sedení, aby sa odhalil problém a našlo riešenie.
Nenechávajte dieťa doma
V tomto bode väčšina z nás občas zlyhá. Voľný deň, cez ktorý si má dieťa psychicky oddýchnuť, je z času na čas v poriadku. Danielsová však upozorňuje, aby sa to nestalo pravidelnosťou.
„Úzkosť sa rada vyhýba problémom, a keď sa jej to podarí raz, potom sa jej len tak nezbavíte.“ Konečne to do seba pekne zapadá a veci začínajú dávať zmysel.
„Ak dieťa odmieta chodiť do školy, je to pomerne vážny problém. Čím dlhšie je dieťa mimo školy, o to ťažšie preň bude vrátiť sa späť (a naskočiť na rozbehnutý vlak).“
Ak odmietanie trvá viac ako niekoľko dní, Danielsová odporúča kontaktovať triedneho učiteľa alebo výchovného poradcu. Problém sa tak začne riešiť včas a neprerastie do gigantických rozmerov.
Dnes sa cítim oveľa lepšie pripravená zatočiť s týmto problémom. Budem s mojím dieťaťom otvorene komunikovať o tom, čo cíti a z čoho má strach (a to nielen vtedy, keď už odchádzame do školy).
Vždy si zvážim, či ho nechám doma alebo nie. A keď nič nezaberie, tak sa uchýlim k nejakým sladkostiam a spoločne strávenému popoludniu – v láske a pokoji. Veď povedzme si úprimne, kto z nás by to raz za čas nepotreboval?
Zdroj: scarymommy.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár