Čo sa deje v hlave vášho dieťaťa, keď mu čítate rozprávku

„Ja chcem rozprávku O troch medveďoch!“

Rodičia, učitelia či opatrovateľky dnes majú celú škálu možností, ako tejto jednoduchej požiadavke vyhovieť.

Rozprávku môžete prečítať z knižky, zapnúť v televízii, prehrať audionahrávku alebo dokonca už aj požiadať o prečítanie hlasovú asistentku Alexu z Amazonu.

Nedávna štúdia ponúkla náhľad toho, čo sa deje v mozgu vášho dieťaťa v každej jednej z týchto možností.

Vedúci autor štúdie Dr. John Hutton tvrdí, že zjavne tu funguje „Zlatovláskin princíp“ (pozn. redakcie: v rozprávke Tri medvede ochutná Zlatovláska kašu z troch misiek, pričom jedna je príliš horúca, druhá je príliš studená a tretia je taká akurát – a tú aj zje).

To znamená, že niektoré z možností sú pre deti „až príliš“, iné sú „primálo“ a samozrejme, niektoré sú také „akurát“.

Hutton je vedec a pediater v Detskej nemocnici v Cincinnati a špecializuje sa v oblasti procesu učenia sa čítať.

Štúdie sa zúčastnilo 27 detí zhruba vo veku 4 rokov. Ich mozog bol sledovaný pomocou funkčnej magnetickej rezonancie.

3 spôsoby prezentácie rozprávok

Deťom bola rozprávka sprostredkovaná 3 spôsobmi:

1. ako audionahrávka
2. ako knižka s ilustráciami, ku ktorej si vypočuli zvukovú nahrávku
3. ako kreslená rozprávka

Všetky tri verzie boli použité z webstránky kanadského autora Roberta Munscha.

Zatiaľ čo deti venovali pozornosť rozprávkam, magnetická rezonancia zachytávala, čo sa dialo v ich mozgu.

„Zaujímalo nás, ktoré časti mozgu budú v jednotlivých situáciách ovplyvnené,“ objasňuje Hutton.

Jednou z ovplyvnených oblastí bolo centrum reči. Ďalšou bolo vizuálne vnímanie. Tretia bola vizuálna predstavivosť. Štvrtou oblasťou bola sieť DMN (default mode network).

Podľa Huttona tu „sídli duša a je to centrum vnútornej sebareflexie, ktorá odráža, čo má pre vás aký význam“.

DMN je sieť oblastí mozgu, ktoré sú aktívne pri pasívnom režime práce mozgu – keď sa človek nesústredí na nejakú mentálnu úlohu súvisiacu s vonkajším svetom.

Ako jednotlivé druhy prezentácie rozprávky vplývajú na deti

Výsledky Huttonovho výskumu hovoria nasledovne:

1. Audionahrávka („príliš chladná“)

Aktivuje sa centrum reči, ale celkové mozgové prepojenie je pomerne slabé.

„Podľa všetkého mali deti viacero problémov s porozumením.“

2. Kreslená rozprávka („príliš horúca“)

Vedci pozorovali zvýšenú aktivitu mozgu v oblastiach, ktoré spracúvajú vizuálne a sluchové podnety. Konektivita medzi jednotlivými mozgovými prepojeniami však bola slabá.

„Centrum reči malo čo robiť, aby dieťa príbehu porozumelo,“ tvrdí Hutton. „Vysvetľujeme si to tak, že animácia urobila všetko za dieťa. Najviac energie deti vynaložili na to, aby pochopili zmysel príbehu.“

Porozumenie pri animovanej rozprávke bolo v porovnaní s porozumením pri audionahrávke a čítaní príbehu z ilustrovanej knihy najslabšie.

3. Ilustrovaná kniha

Podľa Huttona bola pre deti „tou správnou voľbou“ ilustrovaná kniha.

To, že si mohli popri audionahrávke prezrieť ilustrácie, zvýšilo oproti samotnému počúvaniu príbehu aktivitu v centre reči. Deti sa nemuseli sústrediť len na hovorené slovo a obrázky im pomohli príbeh lepšie pochopiť.

„Ak deti vidia obrázok, ich mozog začína pracovať,“ vysvetľuje Hutton. „Pri sledovaní animovanej rozprávky je im všetko predostreté a nemusia vynakladať ani to najmenšie úsilie.“

A to najdôležitejšie na záver: pri ilustrovanej knižke vedci zaznamenali prepojenie a aktivitu vo všetkých sledovaných oblastiach mozgu (a zároveň medzi nimi navzájom): oblasťami pre vizuálne vnímanie, predstavivosť, DMN a reč.

„U trojročných až päťročných detí centrum predstavivosti a DMN dozrievajú neskôr a vyžadujú si neustále precvičovanie. Hutton sa domnieva, že „sledovanie animovaných rozprávok pripravuje dieťa o možnosť rozvíjať tieto oblasti.“

Keď deťom čítame rozprávky, v ich mozgu sa toho odohráva oveľa viac, než si vieme predstaviť. „Obzvlášť dôležitú úlohu pri rozvoji mozgu zohráva oživenie jednotlivých obrázkov v mysli, kde sa transformujú do príbehu.“

Hutton sa obáva, že z dlhodobého hľadiska „hrozí u detí, ktoré pričasto sledujú animované rozprávky na úkor čítania kníh riziko, že integrácia ich mozgu bude nedostatočná“.

Deti, ktoré majú problémy so spracovávaním jazyka a nedostatočne precvičujú svoje schopnosti, môžu mať ťažkosti aj pri vytváraní mentálnych obrazov, ktoré im napomáhajú vidieť príbeh ako „živý“.

Potom oveľa horšie chápu obsah príbehu. Ide o tzv. stereotyp „nepoddajného čitateľa“, ktorého mozog nedokáže z knižky vyťažiť čo najviac.

Je zaujímavé, že pre obmedzenia, ktoré vyplývajú zo skenovania pomocou MR (imobilizácia), audionahrávka kombinovaná s listovaním v obrázkovej knižke nedosahovala také dobré výsledky, aké sa dajú pozorovať, keď dieťaťu číta rodič a ono mu sedí na kolenách.

Hutton hovorí, že pri výskume chýbalo emocionálne prepojenie a fyzická blízkosť. Chýbala aj interakcia, pri ktorej sa čítajúci pozastaví, aby vysvetlil nejaké slovo, alebo sa dieťaťa opýtal na obrázok a podobne.

„Je to pritom neodmysliteľná súčasť čítania deťom,“ hovorí Hutton.

Rodičia by mali svojim deťom čítať tak často, ako je to možné.

Záver

Výsledky tejto štúdie tiež naznačujú, že ak sa rodičia rozhodnú sprostredkovať deťom rozprávku cez elektronické zariadenie, mali by im vybrať čo najjednoduchšiu verziu nahovorenej rozprávky, ktorá má aj ilustrovanú e-knihu.

Neodporúča sa využívať samotné audionahrávky alebo animované rozprávky.