Keď ma môj syn, takmer piatak, začal minulé leto prosíkať o telefón, vysmiala som ho priamo do tváre. „Robíš si zo mňa srandu?“, povedala som.
„Ja som nedostala svoj prvý telefón prv, než som mala 23 rokov Načo do pekla ti je telefón – telefón, ktorý ma bude stáť veľa peňazí len na to, aby si ho stratil možno už o 5 sekúnd?“
Zároveň sme sa, môj syn i ja, zapojili do debaty Great Cell Phone. Pripravovali sme sa na piatu triedu, čo je prvý rok, keď je deťom povolené ísť domov zo školy samým (v USA) a môj syn ma prosíkal, aby som ho nechala chodiť domov samého.
Bývali sme dosť blízko od školy, takže by to mohlo dobre fungovať – a ja som vedela, že by mi to zjednodušilo život, hlavne od času, keď mám zápasiť s jeho divokým malým bratom.
Zásadný rozdiel medzi „vtedy“ a „dnes“
Po ceste zo školy sme sa so synom rozprávali o tom, že by sme zašli k priateľom, do delikates pod blokom, knižnice či pizzérie. A v tom mi to došlo.
Keď som bola v jeho veku, keď som blúdila po meste s priateľmi, doslova všade boli telefónne automaty na mince a ja som mohla zavolať svojim rodičom, keď som niečo potrebovala.
Keď som sa po škole rozhodla spontánne ísť domov k priateľke, nebol žiaden problém, lebo som mohla použiť ich telefón, aby som zavolala domov a povedala rodičom, čo sa deje.
A teraz, doslova, nie sú v našom meste žiadne telefónne automaty a polovica rodín, ktoré poznáme, už nemajú domáce telefóny.
Žijeme vo svete mobilných telefónov a ak by som chcela udržiavať komunikáciu so svojím synom, aby som ho nechala stať sa nezávislejším tínedžerom a dospievajúcim, uvedomila som si, že by som mu mala dať telefón.
Sakramentský telefón. Vo veku desiatich rokov!
Vyzeralo to tak zle, ale zároveň sa to zdalo byť aj tou najlepšou voľbou. A tak som si urobila nejaký prieskum a rozhodla som sa, že by som mu dala lacný, staromódny telefón s odkrývacím vrchom, len na písanie sms a telefonovanie.
Takto by nebol vťahovaný do návykových vlastností smart phonu, môj účet za využívanie dát by neprerástol cez strechu a ak ho stratí, nebude to až taká pohroma.
Do tohoto nápadu sa úplne zamiloval (a rýchlo poznamenal, že i odkrývacie telefóny majú jednoduché videohry.)
Keď som zistila, že základný telefonický program je pomerne lacný, môj syn takmer súhlasil s tým, že polovicu účtu zaplatí z vreckového, o čom sme si obaja pomysleli, že by bol úžasný spôsob, ako ho naučiť finančnej zodpovednosti.
Ako sa nám to osvedčilo
Takže tu sme. Napriek mojej počiatočnej chamtivosti, má moje dieťa telefón – a doteraz to fungovalo skutočne dobre. Keď sa jeho mladší brat chce hrať na ihrisku za školou, pošlem svojho veľkého syna domov samého a keď príde domov, pošle mi sms.
Cestou domov mu pošlem správu, že idem do delikates kúpiť bagel a opýtam sa ho, či chce jeden.
Občas posielame jeden druhému rozkošné malé vtipy a niekedy sa mi on zdôverí so svojimi malými obavami, ktoré má, alebo so svojimi pocitmi o tom, alebo onom.
V skutočnosti je pre nás komunikovanie veľkou radosťou.
Doteraz je jediným dieťaťom vo svojom ročníku, ktorý má telefón. Viem, že nakoniec aj ostatné deti dostanú telefóny a jeho textové správy sa už nebudú obmedzovať len na jeho milú mamu.
Ako mnohí rodičia, aj ja mám skutočné obavy kvôli dopadu textovania a sociálnych médií na životy mojich detí.
Čítala som výskumy, ktoré preukazovali, že kybernetické šikanovanie je vážnym ohrozením, dokonca jedna aktuálna štúdia z Bridgewater State University predpokladá, že to postihuje predovšetkým deti zo základných škôl.
Mne sa ale zdá, že celé to je o tom zostať rozumným a vychovávať svoje deti v mladom veku na to, ako si poradiť s týmito situáciami pokiaľ by k nim došlo – a najdôležitejšie je to, ako sa im majú v prvom rade vyhnúť.
Môj syn už trochu používa sociálne médiá, keď sa hrá interaktívne videohry on-line a celý čas hovoríme o internetovej bezpečnosti.
Vie, že vôbec nikdy nesmie poskytnúť osobné informácie nikomu on-line, vrátane svojho veku, alebo kam chodí do školy. Tu a tam mi hlási, ak mu niekto povie niečo, čo sa ho dotkne, čo i len najmenším spôsobom.
Mám heslo do všetkých jeho on-line odberov, alebo účtu, ktorý má a takisto aj PIN kód k jeho telefónu, takže môžem z času na čas skontrolovať jeho aktivity súvisiace s telefónom.
A budem v tom pokračovať, pokiaľ nebudem mať pocit, že sám zvládne túto vec (čo, pripúšťam, nemusí byť nikdy).
Nie som proti tomu, aby jedného dňa dostal aj smartphone a nemyslím si, že nevyhnutne budeme potrebovať „čakať na ôsmu zástavu“, ako to toľkí odporúčajú.
Čím je môj syn starší, tým viac vidím, ako potrebuje používať internet a dokonca aj mobilné aplikácie kvôli škole. Viem, že toho bude postupne s vekom už len pribúdať.
Záver
Tak strašidelne ako sa nám, rodičom, tento celý nový technologický priestor zdá, technológia tu ostane. Je súčasťou našich životov teraz, musíme ju využívať rozumne a dôverovať našim deťom, že to urobia takisto.
Viem, že celá táto vec môže byť strašná, ale všetko to je o otvorených komunikačných kanáloch s vašimi deťmi, o sledovaní technológie, ku ktorej máme prístup a o tom, aby sme ich naučili o cudzom nebezpečí a internetovej bezpečnosti.
Predovšetkým je to o tom, naučiť ich byť milými a úctivými ku každému, koho stretnú – v reálnom živote, alebo on-line.
A potom, len si zatvorme oči a naskočme. Technológia nikam neodíde a našou najlepšou stávkou je prijať ju.
Pridaj komentár