Môj brat a ja vedieme často rozhovory o tom, ako vychovávať naše deti a vyučovať študentov (ja som učiteľ/terapeut a on je riaditeľom školy).
Zhodli sme sa na tom, že existuje jedno slovo, ktorého použitiu by ste sa mali snažiť vyhnúť, keď vychovávate svoje deti… Dnes som to slovo počula znova.
Stalo sa to v aute, keď som išla kúpiť zmrzlinu a práve sme počúvali moju obľúbenú rodinnú rádiostanicu, keď moderátor rozhlasovej show dal rovnakú radu…
„Existuje jedno slovo, ktoré by ste nemali nikdy povedať, keď vychovávate svoje dieťa…,“ povedal.
Tak… ktoré je to slovo?
„Dobre“
Nuž, to slovo je Dobre.
Dosť jednoduché, že? Ja to používam… och… celý dlhý deň. „Chyť si tanier, dobre?“ „Zober si svoje topánky, dobre?“
Prečo nepoužívať slovo „dobre“ v komunikácii s deťmi
Existuje dôvod, kvôli čomu môj profesor, knihy o rodičovstve, ktoré čítam a expert na rodičovstvo v rádio show, jednotne povedali, že keď vychovávate svoje deti alebo keď im dávate pokyny, nikdy by sa nemalo používať slovo Dobre… Vaše dieťa to mätie.
Prv, než budete ďalej čítať… vedzte, prosím, že sa s vami nepodelím o toto slovo preto, aby ste vy (alebo ja) odobrali rozhodovanie od svojich detí, alebo aby sme boli nároční.
Hovorím to preto, lebo keď som to počula, rozmýšľala som o tom… skutočne som o tom rozmýšľala… a uvedomila som si, že to bola pravda.
V podstate som svojim deťom dala na výber, aby mohli povedať NIE. Keď povedali NIE, ja som bola sklamaná, že ma nepočúvali. To voči nim nebolo férové.
Keď povieme „Dobre?“, v skutočnosti kladieme otázku a dávame im na výber, aby odpovedali na našu otázku výberom z možností povedať Áno alebo Nie. Keď povedia NIE, my zdvihneme hlas alebo sme sklamaní z toho, že povedali Nie.
Oni nerozumejú tomu, že to nie je skutočná otázka – pamätajte, že väčšina detí ani nerozumie sarkazmu, kým nemajú 10 rokov, takže ich to skutočne mätie.
Keď deti povedia „Nie“, väčšina rodičov, ako aj ja, by povedalo: „Nuž, toto nie je žiadosť. Hovorím ti, aby si si išiel ustlať posteľ.“ …ale, aby sme boli čestní… to určite znie ako žiadosť, nie?
Slovo „Dobre“ odoberá „autoritu“ tomu, čo hovoríte. V podstate učíte dieťa na to, že keď dávate pokyny, oni majú na výber z možností, či tieto pokyny chcú splniť, alebo nie.
Teraz, zatiaľ čo chcem, aby moje deti mali na výber (a počas dňa im ich dávame dosť), takisto chcem vychovať deti k tomu, aby boli úctivé a zodpovedné a robili to, o čo ich žiadame.
Chcem, aby pomohli s prácami okolo domu a počúvali, keď im niečo hovorím. Chcem, aby z našich detí vyrástli zodpovední dospelí ľudia.
Ja ich mám pri sebe len 18 rokov, a potom ich nechám odísť… do sveta, vybavených len koreňmi a krídlami, ktoré som im dala.
Chcem využiť tieto roky na to, aby som ich učila s láskou a porozumením, a tak sa vyhnúť frustráciám. Keď naše deti nepočúvajú, zapríčiní to stratu našej trpezlivosti a začneme byť s nimi netrpezliví.
Stanovila som si za poslanie, že dám svojim deťom šťastné spomienky na čas, keď rástli a kričať na nich, nie je jednou z nich. Naučiť ich jednoduché veci ako napríklad, že keď ti dospelý niečo povie, ty počúvaš, je len jednou lekciou, ktorú ich naučím.
Pomôže im to a pomôže to aj mne. Používanie slova Dobre to len potiera.
Slovo „dobre“ dáva deťom na výber, aj keď im ho poskytnúť v skutočnosti nechceme
Ukážem vám niekoľko príkladov:
„Prosím, odlož tablet a uprac si izbu.“
„Prosím, odlož tablet a uprac si izbu, dobre?“
Vidíte, ako pridanie slova Dobre na koniec vety, mení jej význam z pokynu na otázku? V podstate dávate svojim deťom právo vybrať si to, že neurobia, o čo ich žiadate.
Je im dané na výber, namiesto toho, že by im bolo poskytnuté smerovanie. Existujú určité situácie, keď potrebujete, aby vaše deti urobili to, čo je im povedané a toto je úžasný výukový nástroj.
Keď som učila v druhom ročníku, urobila som chybu, keď som požiadala študentov, aby si odložili svoje knihy prv, než sme začali novú aktivitu.
Pozrite sa, ako to vyzeralo… „Dobre, priatelia… je načase popratať. Odložte svoje knihy, dobre? Vďaka!“ Chcete hádať, koľko im to trvalo? Dosť dlho!
V mojej triede som mala 2 minútový prechodný čas (čo znamená, že našej triede by malo trvať menej než 2 minúty prejsť z jedného predmetu, alebo aktivity na ďalšiu).
Mali by sme sa pohnúť, aby sme prekonali tie dve minúty! (Neverili by ste, koľko času zo školského dňa sa minie na takéto prechody!)
Späť k príbehu: Dať im pokyn v podobe otázky a nie príkaz predĺžilo tento prechodný čas a im dalo príležitosť na to, aby neurobili to, o čo som ich požiadala.
Musela som ich požiadať viackrát, kým mi došlo, že som im poskytla príležitosť vybrať si, či si odložia svoje knihy, alebo nie.
Je to tá istá situácia ako keď im položíte otázku.
Ďalšie príklady
„Vyčisti si tanier a vlož ho do umývačky riadu, prosím.“ Je jasné, čo chcem, aby moje dieťa urobilo, a to ho ešte žiadam slušným spôsobom.
„Vyčistil by si prosím svoj tanier a vložil ho do umývačky riadu?“ Teraz dávam svojmu dieťaťu príležitosť na to, aby mi povedalo nie, alebo aby povedalo: „Teraz práve nie, mami“, alebo „Môžeš to urobiť ty, mami?“
Povedie to k tomu, že sa naštvú, keď majú robiť domáce práce a prípadne k netrpezlivosti z dôvodu, že som ich tým poverila. To nie je voči mojim deťom férové, pretože ja som ich naviedla k tomu, aby zareagovali uvedeným spôsobom.
Rada dávam svojim deťom na výber. Niekedy však musia pochopiť, že príkaz je príkaz a ten sa musí vykonať.
Vyskúšajte to ešte dnes. Snažte sa Nepovedať „dobre“, alebo dať usmernenie v podobe otázky. Môžete zistiť, že vaše deti sa menej hádajú a viac si pomáhajú.
Pridaj komentár