„Povedz, že ti to je ľúto“ môže učiť deti k tomu, aby povedali, že im to je ľúto. Avšak vedia deti, čo to naozaj znamená?
Predstavte si nasledovnú situáciu: Váš predškolák sa hrá s iným dieťaťom a vznikne nezhoda kvôli tomu, kto sa bude hrať s hračkou. Vaše dieťa uštipne iné dieťa, ktoré potom začne plakať. Čo urobíte?
U mnohých z nás bude našou bezprostrednou reakciou to, že vyskočíme s tým, že povieme: „Ospravedlň sa a povedz, že ti to je ľúto!“ Je to prirodzené. Je to normálne, je to civilizované.
Keď však ide o dieťa, ktoré má menej ako 5 rokov, skutočnosť je taká, že ono ani nevie ako alebo prečo má niečo ľutovať. Využijme preto túto chvíľu na to, aby sme ho naučili, čo to znamená.
Tento scenár mi nie je neznámy. Bol súčasťou môjho každodenného života po dobu dlhšiu než jednu dekádu.
Najprv ako učiteľa predškolákov a teraz ako výskumného pracovníka vývoja raného detstva, špecializovaného na predškolákov (keď nehovorím o tom, že som mamou batoľaťa, takže bojujem s nutkaním donútiť ho ospravedlňovať sa denne).
Zistila som však, že prekročením hranice pri používaní „Povedz, že ľutuješ“, môžem vytvoriť silný tréningový moment. Ten pomôže deťom porozumieť, čo ospravedlnenie znamená a prečo je to dôležité.
Ako to urobíte? Skúste to rozdeliť na päť jednoduchých krokov:
Krok 1: „Zmenšite sa“
Rýchlo zídem dole a urobím sa malou, a tak som s dieťaťom na rovnakej úrovni očí. Deťom to pomáha spojiť sa so mnou a začať ma počúvať. Budú sa tiež cítiť príjemnejšie v nepríjemnej situácii.
Keď dospelý stojí nad deťmi, tie nadobudnú pocit, že sú obviňované. Je potom aj pravdepodobnejšie, že sa budú cítiť trápne a uzavrú sa.
Aby ste sa tomu vyhli, zmenšite sa na ich veľkosť a rozprávajte mäkkým tónom.
Krok 2: Nechajte ich identifikovať sa s emóciou druhej osoby
Nakoľko empatia je rozhodujúca pri pochopení toho, čo v skutočnosti „Ja ľutujem“ znamená, musíme začať so základmi, čím sú emócie.
Aby pochopili, prečo niečo ľutujú, dieťa najprv musí porozumieť, ako sa druhá osoba cíti.
V momente poviem niečo ako „Och, Bože, pozri sa na tú tvár. Ako sa ti páči? Myslíš si, že vyzerá šťastne?“
Toto funguje ako úžasný štartovací bod na to, aby sme hovorili o emóciách v určitom kontexte a bezprostredne našli slovo vystihujúce pocit iného dieťaťa (smutný, vystrašený, nervózny, zranený, atď.)
Krok 3: Porozprávajme sa o tom, čo sa stalo
Keď budeme hovoriť o tom, čo druhé dieťa cíti, chcem sa dostať na „prečo“ sa takto cíti. Opýtajte sa niečo ako „Prečo si myslíš, že vyzerá smutne? Čo sme sa vtedy hrali, kvôli čomu sa cíti takto?“
Deťom to pomáha pochopiť, že ich konanie má následky a že majú vplyv na to, ako sa iná osoba cíti.
Krok 4: Vráťte to späť k nim
Teraz, keď dieťa rozumie konaniu, ktoré zapríčinilo, že iné dieťa sa takto cíti, postavte ho do pozície toho druhého dieťaťa: „Ako by si sa cítil, keby ťa uštipol? Bol by si smutný?“
Potom to vložte do kontextu: „Ja by som nikdy nechcela, aby ťa niekto poštípal a spôsobil ti smútok a nechcela by som to ani pre niekoho iného. Je mojou prácou držať každého v bezpečí.“
Tým, že situáciu otočíme na deti, zosobňuje sa to a pomáha im pochopiť, ako sa iné dieťa môže v danej situácii cítiť.
Krok 5: Opýtajte sa, či je niečo, čo chcú povedať
Skôr než vynucovať ospravedlnenie, ja sa opýtam, či je niečo, čo by mohli chcieť povedať inému dieťaťu. Ak už rozumejú tomu, čo je ospravedlnenie, spravidla to zapadne a samé sa rozhodnú povedať, že im to je ľúto.
Ak to neurobia, ponúknite vysvetlenie, ako napríklad „Vieš, niekedy, keď ľudia urobia niečo, čo nemyslia vážne, alebo niekto ublíži inému, povedia, že im je ľúto, že druhej osobe spôsobili zlé pocity a dajú im vedieť, že sa to viac nestane.“
Potom to aplikujte na situáciu a opäť ich požiadajte, či je niečo, čo by chceli povedať.
Spravidla sa ospravedlnia a ja to potom ukončím tým, že hovorím o tom, čo treba urobiť najbližšie inak (ako napríklad využívať svoje slová, alebo požiadať o možnosť použiť hračku, keď druhé dieťa už skončí).
V budúcnosti sa snažte osláviť pozitívne správanie veľmi konkrétnou pochvalou, keď uvidíte, ako to začali používať („Mne sa skutočne veľmi páči, ako používaš svoje slová a čakám na to, že ty sa budeš hrať s hračkou, je to ako keď sa my hráme pekne spolu…“).
Mohlo by sa zdať, že by to mohlo trvať dlho, ale v skutočnosti celá táto konverzácia by mala trvať jednu až dve minúty. Niečo, čo by trvalo dlhšie, by neudržalo ich pozornosť a mohlo by sa minúť účinkom.
Prechod na tento prístup sa nestane z noci do rána. Na to, aby sa to pociťovalo prirodzene, je potrebný čas a cvik (a možno to budete musieť priebežne vysvetliť ostatným rodičom, ktorí sú zháčení tým, prečo nedonútite svoje dieťa, aby hneď bezprostredne povedalo, že to ľutuje).
Ja som ale zistila, že keď sa dôsledne držíte cieľa, dokonca aj veľmi malé deti vedia pochopiť koncept ospravedlnenia a začnú meniť svoje chovanie.
Záver
Vždy, keď pracujete s týmito krokmi, sa situácia „ľutujem“ môže zdať ako stále sa opakujúca.
Avšak prerušením a povedaním „Ja ľutujem“ (čo je viac než len reflex) môžeme deťom pomôcť stať sa empatickejšími a ospravedlneniu dať konkrétny zmysel.
Nakoniec sa takto naučia v prvom rade vyhnúť tomu, aby urobili niečo, čo budú ľutovať. Budú si tiež viac uvedomovať svoje správanie a to, ako ich správanie vplýva na iných ľudí.
Pridaj komentár