Nemohli sme sa dostať ani ku vchodovým dverám bez toho, že by sme neboli museli manévrovať okolo obrovského displeja so sladkosťami.
„Och, mama, môžeme si PROSÍM vziať nejaké sladkosti?“ prosíkali deti, ako keby neboli jedli celé týždne a sladkosti by ich mali udržať pri živote. Jednoducho som išla ďalej a oni vyberali sladkosti.
Potom sme išli uličkou smerom k mlieku, len aby sme boli znova pokúšaní s gumovými medvedíkmi. „Och, mama, vezmime ich, veď aj ty ich máš rada.“ Znova som pokračovala v ceste.
Bola som rada, že som si zabezpečila mlieko a smerovali sme k uličke s nápojmi. „Och, mama, vezmime trochu koly,“ prosili.
Moja sčervenelá tvár bola dôkazom stúpajúcej zlosti, blížiacej sa k bodu varu, ale akosi som to zvládla a milo som odpovedala. „Prišli sme do obchodu len pre tri výrobky.“ Schmatli sme výrobky, ktoré sme potrebovali a smerovali sme k pokladni.
Viem, že aj vám sa to určite už stalo. (Prečo do pekla obchody tak veľmi nenávidia mamy?) Myslím, že ako sme tam stáli v rade, bolo tam niekoľko momentov sebaovládania. Tie však aj rýchlo zmizli.
Môžeme vziať nejaké žuvačky?
Doma mám 1 Euro, môžem ti to vrátiť a kúpiť tie Lentilky?
Oooo, pozri sa mama, tá malá točivá vec, ja ju skutočne POTREBUJEM!
Každé jedno z mojich štyroch detí niečo uchmatlo a ukázalo mi to do tváre, vyžadujúc si to. Rada by som povedala, že som sa držala chladnokrvne, ale snažím sa urobiť si zvyk z toho, aby som povedala pravdu hneď na mieste.
Vzdych. Prešla som balíčkami so sladkosťami, medvedíkmi a koly, ale bolo toho jednoducho príliš veľa.
Keďže mám vo zvyku konať, premýšľala som o tejto udalosti počas toho, ako som šoférovala domov. (Bolo veľa ticha, pretože deti boli príliš vystrašené na to, aby znova hovorili.)
Neviem sa ani rozpamätať na to, čo som v obchode povedala. Možno to bola nejaká hrozba, že im vezmem ich prvorodené dieťa, alebo, že ich zavriem do veže, kým nebudú mať 20 rokov. Nie, počkať, to je film. (haha)
Vážne, nezáležalo na tom, čo som tam povedala. Cítila som sa, akoby ma boli vyfackali. Ten problém naučiť moje deti, aby boli spokojné a nežiadali každú jednu vec v obchode, bola oveľa ťažšia, než sa zdalo.
Iste, ja som bola dobrá mama. Iste, urobila som niekoľko vecí správne, pokiaľ ide o učenie v tejto veci. Ale nestačilo to na to, aby som ich zadržala od neustáleho dožadovania sa vecí.
Ako som zvažovala fakty o svojom rodičovstve a všeobecne o svete, začala som vidieť, že by som mala byť v tomto smere oveľa proaktívnejšia.
Ako som sa dostala k takým nenásytným deťom?
Dala som im to
Áno, je to pravda. Dala som to svojim deťom. Niekedy, keď moje deti žiadajú o veci, ja im ich kúpim. Samozrejme, skutočne si nemyslím, že to je zlé rodičovstvo ako také, ale hádajte, čo sa stane, keď kúpite niečo aspoň raz?
Uhádli ste. Pýtajú to znova. Takže teoreticky, ja som ich naučila žiadať si.
Umožnila som im mať príliš veľa
Možno chodíte v tých istých topánkach ako ja a bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíte, starí rodičia a príbuzní si stále myslia, že čím viac darčekov dávajú, tým lepšie.
Dokonca, aj keď pravidelne upratujete a vyhadzujete a darujete, alebo predáte hračky, stále máme oveľa viac, než aby sme sa s tým mohli hrať.
Tento prebytok vytvára túžbu mať viac. Zdá sa to spiatočnícke, ale je to pravda. Čím viac dostávate, tým viac chcete.
Dovolila som im počúvať svet
Dobre, tak možno som z toho až tak veľa nepovolila, ale keďže žijeme tu, v tomto svete, neviem toho urobiť veľa, aby som úplne zablokovala posolstvo, ktoré svet vysiela o „veciach“.
Aj bez televízie, moje deti stále vidia reklamy, ktoré sa ich snažia presvedčiť, že ich život by bol jednoduchší, keby mali určitý tovar.
Nemôžem im zabrániť v tom, aby vnímali všetky tieto reklamy, ale môžem sa sústrediť na to, aby som ich naučila vyhodnocovať to. A ja to robím… niekedy. (Je zrejmé, že to nestačí.)
Zabudla som ich naučiť spokojnosti
Ten deň v aute, keď som šoférovala domov, po tej malej tiráde v obchode, sa mi pripomenula táto veľmi dôležitá časť môjho rodičovstva.
Moje deti si požiadali o veci, pretože vedeli, že to bol spôsob, ako ich dostať a pretože mali tak veľa a pretože svet im hovorí, že majú chcieť viac.
Skutočným problémom bolo zlyhanie na mojej strane, lebo som ich mala viesť k tomu, aby sa cítili spokojne s vecami, ktoré už majú.
Zanedbala som to, že som ich nenaučila nájsť spokojnosť v ich každodennom živote.
Namiesto neustáleho žiadania o malé veci jeden druhému pripomínajme, čo sme sa už naučili. A pri mnohých príležitostiach sa dokonca zastavme prv, než celú požiadavku vypustíme zo svojich úst.
Je to samozrejme proces, ale cesta za to všetko stojí! Stojí za to natoľko, že som sa o to chcela s vami podeliť.
Záver
Ja sama som sa z toho veľmi veľa naučila. Tak ako aj u iných vecí, myšlienkou je o tom diskutovať.
V mojej rodine to robia staršie deti počas svojho oddychu a spolupracujú s mladšími. Zídeme sa ráno pri raňajkách a diskutujeme o tom, čo sme sa naučili.
Pridaj komentár