Viem, že môj syn si nebude pamätať, kedy po prvý raz uvidel more. Nespomenie si na tú triašku, ktorá ním prešla, keď mu studená voda omyla jeho malé nožičky.
Zabudne aj na to, ako ten moment prekvapenia rýchlo prerástol v radosť, keď si uvedomil, aká je to paráda, len tak si veselo kopkať do vĺn.
No mne vôbec nejde o to, aby si to pamätal. Pre mňa je oveľa podstatnejšie, že nás takto spoločne strávený čas spojí ako rodinu, že sa z tejto skúsenosti moje dieťa niečo naučí a že si tento zážitok uchová vo svojom srdci (ak už teda nie v pamäti).
Podobne ako mnoho ďalších vecí v rodičovstve, pomáha mi to uvedomiť si, že hoci to nie je vždy jednoduché, cestovať s deťmi za to stojí.
Myslím, že to skvele vyjadruje fráza „S deťmi sa nechodí na dovolenku, ale na výlety“. Vždy, keď cestujem s mojimi dvoma drobcami, plne si uvedomujem, že o „dovolenke“ či oddychu nemôže byť ani reči.
Tých príležitostí na odpočinok je skutočne oveľa menej ako v pohodlí domova. Balenie a plánovanie vám často zaberú rovnako veľa času ako samotný výlet.
Nehovoriac o tom, ako ľahko sa dokáže narušiť spánkový režim, na ktorom ste tak tvrdo pracovali. A tiež by ma zaujímalo, prečo sa im musia tie zúbky tlačiť akurát vtedy, keď niekam ideme!
No len čo spozorujem, ako sa môjmu synčekovi rozšíria zreničky, keď zvedavo skúma krajinu okolo seba, pocítim obrovské zadosťučinenie.
Kým sme nemali deti, cestovanie bolo pre nás po celé roky neodmysliteľnou súčasťou partnerského vzťahu. Chodievali sme po horách, spávali pod šírym nebom a podnikali rôzne neplánované cesty. Obaja sme milovali dobrodružstvo a to vypĺňalo naše spoločne strávené chvíle.
Keď sme sa však rozhodli pre to najväčšie dobrodružstvo zo všetkých a stali sme sa rodičmi, spontánne výlety a potulky išli bokom. Museli sme sa situácii prispôsobiť.
Veľmi rýchlo sme pochopili, že niektorých vecí sa jednoducho budeme musieť vzdať, pretože naša nová úloha si to vyžadovala.
No hoci sme nemohli robiť veci s takým nasadením ako predtým, neustále sme sa snažili získať z toho čo najviac a deti sme „vláčili“ so sebou.
Dnes musíme čeliť úplne novým situáciám, ako napríklad keď sa naše batoľa rozhodne, že už je čas vstávať, hoci je len 5 hodín ráno. A to len preto, lebo sa už nevie dočkať, kedy začne objavovať okolitý svet. (To, že jeho rozhodnutia sú nezvratné, vám asi nemusím vysvetľovať…)
Alebo ako keď si niečo naplánujeme, a potom zistíme, že takto to jednoducho nepôjde. Alebo ako keď premárnime úžasnú šancu vydať sa po krásnom turistickom chodníku, pretože sa špliechame celé popoludnie na plytšom brehu jazierka.
Napriek tomu, že je to na míle vzdialené cestovaniu, ako sme ho kedysi s manželom prežívali, jedna vec ostáva rovnaká: stále je to šanca uniknúť od bežných rušivých vplyvov domova a naplno sa venovať jeden druhému (a našim deťom). Pomáha nám to uvedomiť si, čo je pre nás skutočne to najcennejšie a na čom naozaj záleží.
Klamala by som, keby som tvrdila, že z týchto výletov chodíme domov odpočinutí. No s istotou môžem povedať, že prichádzame nabudení.
A keď prídu ťažké chvíle, pripomínam si, že to robím pre nich…
Možno sú ešte primladí na to, aby si pamätali všetky detaily, no som presvedčená, že každý nový zážitok im pomáha vytvárať „referenčný rámec“, ktorý sa uloží v ich podvedomí.
Aj keď sú nútení celý let nehybne sedieť, viem, že sa tak učia trpezlivosti.
Aj keď im je nepríjemné vyjsť zo svojich komfortných zón, viem, že sa vďaka tomu stávajú ostrieľanejšími a odvážnejšími.
Dobre, priznávam, že to nie je zrovna dovolenka v pravom zmysle slova (a žiada si to určitú dávku kognitívnej dizonancie, aby človek zabudol, ako ho to vyčerpalo).
Ale keď pozorujem výsledky našej „práce“ na našom 2-ročnom synovi, ktorý nás s nadšením vedie po horskom chodníku a na kolienkach nás prosí, len aby ešte aspoň chvíľku mohol ostať hore a pozerať sa s nami na hviezdy, uvedomujem si, že najkrajšie na cestovaní je to, čo nám vpíšu tieto nové zážitky do sŕdc.
Zdroj: mother.ly, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár