Jedno krásne jesenné popoludnie sme boli s deťmi na ihrisku pri škole. Chodíme tam veľmi často, čakáme na staršieho syna, kým skončí, a potom si zahrá s kamarátmi futbal.
My s menším sa zatiaľ hráme na pieskovisku alebo na preliezačkách. Vždy je tu veľa detí, no najviac po skončení vyučovania. Akurát skončila škola a deti boli všade.
Starší syn sa hral s kamarátmi futbal a jeho 3-ročný brat Peťko sa hral s ďalšími malými deťmi pri mne. Zdalo sa mi, že je v to popoludnie nejaký popudlivejší, ale pri jeho temperamente a prílišnej vášnivosti to nebolo nič výnimočné.
Síce ma už ťahal domov, ale povedala som mu, že ešte chvíľočku, kým starší brat dohrá futbal.
Pamätám sa, ako som sa pozrela na mobil, pretože mi akurát písal manžel, kedy sa vráti z práce. Jedným očkom som však stále kontrolovala Peťka, lebo zo skúsenosti som vedela, že má tendenciu zobrať sa a ísť. Vyrátala som si však, že stíham odpísať krátku SMS.
Ach, ako veľmi som sa zmýlila! Keď som opäť zdvihla zrak, Peťko pri mne nebol. Najprv mi napadlo, že sa len premiestnil a išiel sa hrať inde, no keď som preskenovala ihrisko, jeho tyrkysovú mikinu som nikde nezahliadla. V panike som vykríkla jeho meno. Neozýval sa mi.
Kamarátka videla, že panikárim, tak sa ma spýtala, čo sa stalo. Ihneď zorganizovala skupinku, ktorá sa ho vydala hľadať. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Vôbec som nedokázala racionálne uvažovať.
Vybehla som hore schodmi z ihriska, pretože tam naposledy povedal, že už chce ísť domov (tesne predtým, ako mi prišla manželova SMS).
Vybehla som po schodoch. Človek by neveril, ako sa počas záchvatu paniky dokáže čas čudne správať. Mala som pocit, že takmer zastal, no zároveň sa mi zdalo, že neskutočne letí.
Pamätám si ten pocit istoty, že sa určite nájde a bude v poriadku, ktorý sa prelínal s presvedčením, že ho už nikdy neuvidím, alebo že sa mu niečo stalo. Je to nepochopiteľné, ale tieto veci som prežívala úplne naraz.
Na schodoch som sa musela rozhodnúť, kadiaľ ísť, tak som sa rozhodla nasledovať svoje inštinkty a vydala som sa vľavo. Vôbec neviem prečo… Jednoducho som mala pocit, že mám ísť tadiaľ.
Zbadala som ženu, ktorá vyzerala, akoby práve vystúpila z vlaku. Pôsobila dojmom, akoby bol len obyčajný deň, nie ako deň, kedy by som mala stratiť dieťa.
Prebehla som cez príjazdovú cestu ku škole (Autá!!! Mohlo ho nejaké zraziť!!!) a pobehla ďalší blok. Prišla som až ku kostolu, kde sa občas tiež chodievame hrať.
Vďaka Bohu – bol tam. Ležal v tráve a plakal.
Na ostatné si spomínam len matne. Chcela som, aby mi povedal, prečo odišiel. Povedal mi, že si myslel, že už treba ísť, a že bol presvedčený, že ja idem za ním. Povedal mi, že sa strašne bál.
Aj ja som mu povedala, že som sa bála. Na to reagoval slovami: „Nemusíš sa báť.“ Ale ja som si nemohla pomôcť.
Potom som mu veľmi jasne vysvetlila, že NIKDY V ŽIVOTE sa odo mňa nesmie pohnúť bez toho, aby som o tom vedela. Keď som ho dvíhala zo zeme a plakala do jeho tyrkysovej mikiny, hlavou sa mi hnali všetky možné scenáre.
Čo keby vykročil na vozovku? Čo keby práve prichádzalo auto, keď prechádzal cez príjazdovú cestu ku škole? Čo keby ho niekto uniesol?
Snažila som sa nemyslieť na všetky možné aj nemožné katastrofy, no zjavne sa mi to nedarilo. Najhoršie boli výčitky svedomia. Ako sa mi to mohlo stať?
Považovala som sa za jednu z najzodpovednejších a najpozornejších matiek, aké poznám. Vedela som, že dakedy sa vyberie preč, tak prečo som si myslela, že môžem odpísať na SMS?
Výčitky, výčitky a výčitky. Snažila som sa uvažovať triezvo a nahovoriť si, že aj tie najlepšie matky sú len ľudia. Snažila som sa presvedčiť samu seba o tom, že nevieme, čoho sú deti schopné, kým nám to takto nejako nepredvedú.
Mohla som si gratulovať, že sa mi ho podarilo nájsť tak rýchlo, že ma moje inštinkty tak správne naviedli.
A nahováram si to a presviedčam sa dodnes.
No nič ma už nikdy nezbaví tých pocitov viny a strachu, ktoré som vtedy pocítila. Môj syn je v poriadku. Je zdravý. Mala som šťastie.
Už nikdy viac sa takto odo mňa nevzdialil a ja som z neho neodtrhla zrak ešte veľmi dlho po spomínanom incidente. Možno som ho kontrolovala oveľa viac, ako bolo treba.
Tento príbeh sa stal pred viac ako tromi rokmi a veľmi nerada o ňom rozprávam. Nerada naň myslím. A ak ho náhodou spomenie môj manžel alebo niektoré z mojich detí, tie pocity paniky prežívam naplno znova.
Tuhne mi krv v žilách, len čo sa mi dostaví ten pocit, že neviem, kde je môj syn, ani to, či je v poriadku.
Tento príbeh som sa rozhodla zdieľať ako upozornenie, že dieťa sa dokáže stratiť veľmi rýchlo, ale aj aby som sama sebe a zároveň všetkým ďalším matkám pripomenula, že všetci robíme chyby.
Stávajú sa veci, ktoré sú mimo našej kontroly. No to ešte neznamená, že sme zlé matky. Neznamená to, že sa máme donekonečna obviňovať.
Hovorím matkám, a naozaj myslím matky. Som presvedčená, že muži – otcovia sa takto obviňovať a týrať nezvyknú.
Samozrejme, nechcem tým povedať, že svoje deti milujú menej ako ich polovičky, alebo že sa necítia zle, keď sa ich dieťaťu niečo stane. Len si myslím, že sa tým netrápia až do smrti a nespochybňujú tak svoje schopnosti a rodičovstvo.
Som neskutočne vďačná, že sa vtedy malému nič nestalo. No aj napriek všetkému viem, že táto skúsenosť ma bude mraziť v kostiach zakaždým, keď si na ňu spomeniem.
Považujem to za jedno z mojich najväčších zlyhaní ako matky, ktoré budem do smrti opakovane prežívať a v duchu sa budem pýtať, čo som mohla urobiť lepšie.
No to všetko zrejme úloha matky zahŕňa – nikdy nemáme pocit, že svoje deti milujeme úplne dokonale a že ich dokážeme na 100 % ochrániť.
Zdroj: scarymommy.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár