
Znie to až neuveriteľne, ale v dnešnej dobe je bežné spozorovať u 4- a 5-ročných detí zámky stresu a vyhorenia.
Zvyčajne je to dôsledkom toho, že rodičia a učitelia sú nedostatočne informovaní o ich skutočných vzdelávacích potrebách. Niektoré deti sú dokonca zaťažované natoľko, až sa zabúdajú hrať.
Nedávno som sa náhodou stretla s bývalou riaditeľkou v škôlke, do ktorej chodili aj moje deti. Teda, poviem vám, tá sa fakt potrebovala vyrozprávať!
Hovorila o tom, že jednu zo škôlok v našom okolí nečakane zatvorili a niektorí zúfalí rodičia ju kontaktovali, či by na poslednú chvíľu mohli zapísať ich deti do jej škôlky.
Situácia sa však skomplikovala, pretože títo rodičia sem prihlásili svoje deti z predškolského zariadenia, ktoré malo úplne inú filozofiu. Výchovno-vzdelávací proces tam bol riadený vždy učiteľom a deti voľnú hru vôbec nepoznali.
Bolo pre ne veľmi ťažké prepnúť na uvoľnenejší mód, kde je stredom záujmu dieťa a kladie sa dôraz na jeho primerané potreby a vývoj. No náročné to bolo aj pre rodičov a učiteľov.
Keby boli títo nováčikovia len nejakými dobrovoľníkmi pri testovaní a nie nevinné deti, učitelia by túto skúsenosť určite ocenili a považovali by ju za veľmi prínosnú.
Situácia totiž živo ilustrovala nešťastné výsledky toho, ako by výchovno-vzdelávací proces predprimárneho vzdelávania nemal vyzerať.
Pokusy detí o hru s rovesníkmi boli strohé a napäté, zväčša vo forme krátkych príkazov: „Tak ja budem staršia sestra, ty budeš mama, ty môj malý brat a ty kamarátka. Ja s bratom ujdeme z domu.“
„Útek z domu“ bol hlavnou témou hry a zároveň tým jediným, čo mali deti záujem hrať. Zároveň sa zdalo, že sú fixované na rolu tínedžera: „Hrajme sa, že sme tínedžeri a utekáme z domu.“
Bolo to akoby chceli ujsť pred vlastným detstvom, čo považujem za veľmi znepokojivé. Väčšina z nás predsa vníma detstvo ako bezstarostné, šťastné obdobie, do ktorého by sme sa radi vrátili.
Podľa riaditeľky väčšina rodičov nových detí prepadla myšlienke, že deti treba prihlásiť (ešte pred dosiahnutím druhého roka) na všetky možné krúžky a aktivity: gymnastiku, výtvarnú, plávanie, tanečnú, klavír, husle a podobne.
Minimálne počas piatich dní v týždni tieto deti nechodili len do škôlky (a to pôvodne takej, ktorá mala jasné ciele a štruktúrované vyučovanie), ale aj na rôzne hodiny, ktoré ich mali obohatiť a posunúť vo vývoji.
Kým sme sa rozprávali, podišlo smerom k nám jedno malé dieťa so svojimi rodičmi. Schádzalo dolu schodmi, držiac otca za ruku. Schody boli preňho zjavne výzvou. „Tento chlapček chodí na husle,“ povedala mi potichu riaditeľka. „Je dobrý, ale…“
Rodičia si vôbec neuvedomujú, že každá z týchto rozvíjajúcich príležitostí si vyžaduje, aby sa dieťa podrobilo súboru určitých pravidiel, vedeniu a autorite druhého človeka, učeniu a aj nejakému testovaniu.
Aj tie z najuvoľnenejších a najzábavnejších krúžkov a kurzov vyžadujú, aby deti mali nejaký výstup, a ony cítia, že sa to od nich očakáva.
Takže hoci nám sa aktivity môžu zdať zaujímavé a obohacujúce, pre deti sú určitou formou tlaku. Čím viac takýchto hodín týždenne absolvujú, tým viac stresu prežívajú.
Namiesto toho, aby sa učili hrou, ktorá ich baví a ktorú si samy vyberú – majstrovanie, objavovanie, tvorenie či fantazírovanie, väčšinu času trávia tak, že sú ticho a poslušne počúvajú, napodobňujú a snažia sa niečo „urobiť správne“.
Tiež by som chcela ujsť.
Táto škôlka má aj vlastnú kaplnku, v ktorej sa pravidelne konajú bohoslužby pre deti. Deti zvyčajne povyskakujú z lavíc a spievajú si a tancujú do rytmu spievaných piesní.
Skupinka nových detí len potichu sedela. Nikto z nich sa nepohol. Áno, naučili ich to správne. Až príliš dobre.
Je to tak, zo škôlky sa pomaly stáva prvá trieda. Je pravda, že deti sa budú musieť niečo aj učiť, počúvať a sedieť bez pohybu. No tlačiť ich do toho už v škôlke sa mi zdá priveľa. Štruktúrovaných hodín neustále pribúda a aj preto by sme mali deťom dovoliť hrať sa, kým sa to dá.
Tento vzácny, neustále sa zmenšujúci priestor na hru pre naše deti by sme mali zanietene strážiť.
Hra stačí. HRA STAČÍ.
HRA STAČÍ!
Táto veta by mala byť našou mantrou počas prvých piatich rokov dieťaťa.
Riaditeľka ešte vravela, že ku koncu školského roka sa skupinka nových detí postupne uvoľnila a začali sa s ostatnými na ihrisku normálne hrať.
No niektoré z nich sa už po prázdninách nevrátia. Riaditeľka nedokázala rodičov zbaviť obáv, že sa ich deti v novej škôlke „nič nenaučia“.
Zdroj: mother.ly, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár