Prečo je také ťažké motivovať deti? Ako rodičia mávame utkvelú predstavu, že deti treba do všetkého „lámať“, inak to vôbec nejde. Pravda je však inde – naše pokusy namotivovať dieťa sú úplne nesprávne, stroskotávajú a obracajú sa proti nám.
Dieťa nezačne javiť o niečo záujem len preto, že o to máte záujem aj vy. V skutočnosti to môže pôsobiť presne opačne. Ba čo je horšie, tieto „ťahanice“ sa často zvrtnú v boj o moc. Ak sa pre známky trápite oveľa viac ako vaše dieťa, niečo nie je v poriadku.
Ak sa snažíte namotivovať či „nakopnúť“ dieťa preto, lebo je to vo vašom záujme, mali by ste sa zamyslieť a položiť si otázku: Za čo tu má mať zodpovednosť dieťa? Za čo som zodpovedný ja?
Ak si dieťa neplní povinnosti, vašou úlohou je vysvetliť mu a naučiť ho, ako to v skutočnom svete funguje. Keď si nesplníte svoje pracovné povinnosti, nedostanete výplatu.
Poukážte na to, aké dôsledky bude mať takéto správanie. Zároveň si uvedomte, že ho nechcete prinútiť robiť si úlohy z matematiky preto, lebo vám na tom záleží. Poukázanie na dôsledky neslúži ako motivácia.
Je to vaša rodičovská povinnosť. Nie je možné motivovať druhého k tomu, aby sa snažil. Vašou úlohou je dieťa inšpirovať a vplývať na jeho správanie.
Rodičia sa cítia zodpovední za výsledky svojich detí aj za ich životný úspech. Treba si však uvedomiť, že to nie je správne. Za svoje rozhodnutia v konečnom dôsledku zodpovedá každé dieťa samo.
No keďže sa domnievame, že sme zaň zodpovední my, často vstupujeme do priestoru, v ktorom nemáme čo robiť. Sme naučení, že deti treba kontrolovať, preto im bezmyšlienkovite vstupujeme do ich rozhodnutí.
Sme presvedčení, že ich musíme motivovať, aby sa snažili v živote niečo dosiahnuť. Takýmto správaním ich však učíme reagovať na naše potreby a podnety. Motivácia nevychádza z nich samotných.
Možno dieťa splní vaše očakávania, aby od vás malo konečne pokoj, alebo dokonca aby vám urobilo radosť, nijako to však nepomáha budovať jeho vlastnú motiváciu.
Pripomeňme si to znovu – dieťa máme inšpirovať a vplývať naň. Cieľ je ten istý: motivovať naše deti. Ide však o to, ako to dosiahnuť.
Snažím sa ho motivovať, ale nefunguje to. Prečo?
Pravda je taká, že niektoré deti majú silnejšiu motiváciu ako iné. Niektoré deti sú veľmi bystré, no i napriek tomu majú na vysvedčení samé trojky. Iné zas celé vyučovanie „hľadia do blba“ aj napriek snahe učiteľov i rodičov.
Možno máte doma dieťa, ktoré si zabúda robiť úlohy, alebo ešte horšie – robí si úlohy, ale neprinesie ich do školy. Alebo máte doma dieťa, ktoré nejaví o nič záujem. Možno sa váš tínedžer priľahko vzdá, alebo sa ani len nesnaží.
Aj napriek vášmu obrovskému úsiliu stagnuje alebo zaostáva za ostatnými. (Ak máte nejaké podozrenie alebo obavy, porozprávajte sa s učiteľmi a lekármi, či môžete vylúčiť poruchy učenia, ADHD/ADD, depresie, závislosti alebo iné problémy.)
Ak vaše dieťa nepatrí práve k tým motivovaným, môže to vo vás vyvolávať obavy, frustráciu či dokonca zúfalstvo, čo je začiatok všetkých problémov.
V tomto prípade je problémom práve vaša reakcia na jeho nedostatočnú motiváciu, nie na všeobecne nízku motiváciu. Keď ste naň nervózni, snažíte sa ho namotivovať z náručia úzkosti a zabúdate, že to nie je možné.
Položte si tieto otázky:
- Nútia vás obavy k tomu, aby ste do dieťaťa neustále domŕzali, obletovali ho, poháňali, prehovárali alebo zaň všetko robili?
- Kričíte, zúrite, prosíte, trestáte a rozhadzujete rukami v dôsledku frustrácie?
- Hádate sa v beznádeji s partnerom, pretože sa podľa vás nesnaží dieťa dostatočne motivovať?
- Núti vás strach z neuspokojivých výsledkov vášho dieťaťa meniť ho, aby bolo motivovanejšie?
Ak ste si na niektoré z otázok odpovedali kladne, zrejme ste si zažili s dieťaťom svoje – jeho odpor, poslúchanie, aby od vás malo pokoj, rebéliu, tvrdohlavé oponovanie…
Povedzme si to otvorene: či urobí, čo od neho žiadate, alebo s vami bude bojovať, výsledok je stále rovnaký. V konečnom dôsledku nebude o nič motivovanejšie.
Možno urobí, čo od neho chcete, ale nebude to mať nič spoločné s vlastnou motiváciou. A o tú predsa ide.
Moje dieťa nie je motivované k ničomu.
Ak môžete vylúčiť poruchy učenia a správania a vaše dieťa aj tak nespolupracuje, odmieta plniť si svoje povinnosti a robiť si domáce úlohy, treba mu ukázať, že je to jeho vlastná zodpovednosť.
Vyvoďte dôsledky, ktoré pomôžu lepšie ho nasmerovať na správnu cestu. Keď si splníš domáce povinnosti a urobíš si úlohy, môžeš sa hrať videohry. Snažte sa udržiavať si odstup, aby ste lepšie pochopili, kto je vaše dieťa.
Ak sa vám zdá, že je preň ťažké vstať, všímajte si, ako spáva. Ak vyslovene neznáša nejaké domáce práce, porozprávajte sa s ním a zistite, či by pomohlo, keby si to vymenil so súrodencom za nejakú inú povinnosť.
Nehovorím, že im treba „všetko ušiť na mieru“, ale nezaškodí zistiť, či by mu niečo nešlo lepšie. Možno váš syn nerád plní umývačku, ale páčilo by sa mu uvariť večeru. Týmto spôsobom pomôžete dieťaťu lepšie sa pochopiť.
Nestojte mu v ceste a dovoľte mu pozrieť sa na seba vlastnými očami. Potom sa ľahšie vytratíte aj z jeho hlavy a bude môcť myslieť samo za seba. Zároveň ho urobte zodpovedným za drobnosti, ktoré sú pre život nevyhnutné.
Ako inšpirovať deti, aby našli vnútornú motiváciu?
1. Nemotivujte ich cez svoju úzkosť, inak budú motivované len k tomu, aby vám vzdorovali alebo vyhoveli preto, aby od vás mali pokoj. Takto ich nemotivujete, ale skôr učíte, ako vás uspokojiť alebo vydráždiť.
Celé je to len o tom, ako reagovať na vás, a nie o zameriavaní sa na seba a nachádzaní vlastnej vnútornej motivácie. Vaša úzkosť a túžba po tom, aby mu to nebolo ľahostajné, medzi vami prerastie v boj o moc.
2. Buďte pre nich inšpiráciou. Motivovať dieťa môžete len vtedy, ak sa o to prestanete tak urputne snažiť. Snažte sa radšej o to, aby ste dieťa inšpirovali. Ako na to? Buďte inšpiratívni.
Zamyslite sa nad tým, či sú vaše spôsoby podnetné alebo skôr ovládajúce. Musíte si uvedomiť, že ak budete priveľmi riadiť jeho život, bude chcieť robiť pravý opak toho, čo sa od neho očakáva.
Porozmýšľajte, kto vás v živote inšpiroval a zapracujte na sebe. Nezabúdajte, že ak budete na dieťa priveľmi tlačiť, budete ho motivovať len k tomu, aby vám vzdorovalo.
3. Dovoľte deťom robiť vlastné rozhodnutia a tiež čeliť ich dôsledkom. Nechajte dieťa, nech sa rozhoduje samo. Ak sa rozhodne zle, dajte mu pocítiť prirodzené dôsledky jeho rozhodnutia.
Ak si neurobí úlohu a vy mu za to zabavíte počítač, vložte mu do rúk možnosť získať ho späť. Keď si dorobí úlohy a povinnosti, získa za to späť čas na počítači. Bude to preňho tá pravá motivácia a vy mu nebudete musieť ani nič hovoriť.
Ako rodič by ste mali hľadať odpovede na otázky Čo som ochotný zniesť? a Aké sú moje hodnoty a princípy? a riadiť sa podľa nich.
4. Položte si nasledovné otázky:
- Čo moje dieťa motivuje?
- Čo skutočne chce?
- Akými otázkami mu pomôžem zistiť a preskúmať, aké sú jeho záujmy?
- Aké sú jeho ciele a ambície?
Udržujte si odstup, aby ste svoje dieťa dokázali vnímať ako samostatnú osobu. Spoznávajte ho. Rozprávajte sa s ním a spoločne hľadajte odpovede na vyššie uvedené otázky. Pozorne počúvajte, čo vám hovorí. Jeho odpovede rešpektujte, aj ak s nimi nesúhlasíte.
5. Vyberte si, do ktorých dverí chcete vstúpiť. Predstavte si dvoje dverí. Prvé dvere sú pre rodičov, ktorí deti motivujú k tomu, aby robili správne rozhodnutia: aby vstali, išli do školy, splnili si svoje povinnosti a boli úspešné.
Druhé dvere sú pre rodičov, ktorí chcú, aby ich deti ťahala vlastná motivácia, ktorí chcú svojim deťom pomôcť nájsť ich smer a ktorých deti nielen robia, ale aj chcú robiť správne veci.
Ktoré dvere si vyberiete vy? Ak tie prvé, budete musieť dieťa do vecí tlačiť, prosiť ho, sekírovať, uplácať, odmeňovať a získavať si ho. Ak druhé, svoj cieľ dosiahnete tak, že sa ho budete pýtať iné otázky.
Namiesto kontrolnej otázky, či už má urobené úlohy, sa ho môžete opýtať, prečo sa rozhodlo urobiť si úlohu práve dnes, no včera nie.
„Všimla som si, že si si včera neurobila domácu úlohu z geometrie, ale dnes si robíš domácu úlohu z dejepisu. V čom vidíš rozdiel?“ Buďte ako vyšetrovateľ, ktorý dieťaťu pomôže objavovať a odhaľovať, čo je preň motiváciou a čo ho baví.
6. Nie je to vaša chyba. Pamätajte si, že ak dieťa nemá dostatok motivácie, nie je to vaša chyba. Neberte to osobne. Môžete tým „prispieť“ k zhoršeniu výsledkov, pretože dieťa vám môže začať ešte viac vzdorovať.
Skúste to takto: Keď sa na seba pozriete do zrkadla príliš zblízka, neuvidíte sa. Obraz bude príliš rozmazaný. Ak trochu ustúpite dozadu, uvidíte sa jasnejšie. To isté potrebujete urobiť aj so svojím dieťaťom.
Niekedy sme jednoducho príliš blízko a takí zabratí do situácie, že nevieme rozlíšiť nás od nášho dieťaťa. Ak trochu poodstúpite, uvidíte vaše dieťa ako samostatnú bytosť a uvedomíte si, čo ho motivuje.
Potom mu dokážete pomôcť lepšie sa pochopiť. Ak ho budete pozorovať z väčšej vzdialenosti, zistíte, čo naň platí, prečo ho zaujímajú určité veci a čo ho dokáže skutočne naštartovať.
Samozrejme, vždy tu budú veci, pre ktoré nebude mať žiadnu motiváciu, ale ktoré bude musieť robiť. Možno ich bude nenávidieť a obchádzať, ale vtedy prídu na rad dôsledky, ktoré vyplynú z nesplnenia si povinností.
Vaším cieľom je vplývať na dieťa tak, aby robilo aj to, čo robiť nechce, a spoznať ho natoľko, aby ste mu pomohli zistiť, po čom túži. Ako rodič by ste mali posilňovať jeho schopnosť rozpoznať, čo je preň dôležité.
Pomôžte mu zistiť, kto je, na čom mu záleží a čo musí urobiť, aby to dosiahlo. Sme zodpovední za to, aby sme im pomohli, no nie je našou úlohou urobiť veci za ne. Samy musia zistiť, kto v skutočnosti sú, aké sú ich názory a postoje a čo ich napĺňa.
Zdroj: empoweringparents.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár