Vo svojom živote sa často riadim príslovím: „Slová sú živé. Porež ich a budú krvácať.“ Vymyslel ho Ralph Waldo Emerson.
Ten, kto má skúsenosti z verejného ihriska, presne vie, čo tým Emerson myslel. Slová zraňujú. O tom niet žiadnych pochýb. Disponujú mocou znechutiť, potlačiť a zničiť.
Nemyslím si, že niekto by protirečil tomu, že naše slová majú byť používané opatrne. Ako sa to ale dá aplikovať na rodičovstvo?
Nedávno som narazil na článok, ktorý ma zaujal už len svojím názvom: Kričať na dieťa môže byť také škodlivé ako fyzické trestanie. Po jeho prečítaní musím priznať, že jeho autori k tomu pristúpili správne. Slová, ktoré vykrikujeme na naše deti, môžu byť určite škodlivé.
Vyrástol som s mamou, ktorá na mňa vrieskala, aj keď nie po celý čas.
Možno ste zažili podobnú atmosféru v rodine. Keď ste sa však už stali rodičom, určite viete, že to môže byť dokonca veľmi frustrujúce, keď tá malá osoba neurobí to, čo od nej chcete.
Nepovedal by som, že vreskot mojej mamy bol urážajúci, že mi spôsoboval depresie, alebo že by ma viedol k tomu, aby som robil viac, ako to popisuje štúdia.
2 princípy kričania na deti
Súhlasím však s dvoma z tu uvedených princípov:
Po prvé: Ja som bol rodičom dosť dlhý čas na to, aby som vedel, že vrieskať na moje deti sotva zapríčiní, aby deti skutočne reagovali spôsobom, aký od nich chcem.
Samozrejme, v skutočnosti môžu vstať a urobiť čokoľvek, o čo som ich požiadal
Avšak ich postoj je stále odporný a ony budú pravdepodobne opakovať to isté správanie do času, pokiaľ na nich znova nebudem vrieskať. Ťažko by som dúfal, že ide o lekciu na celý život.
Po druhé: Palice a kamene môžu zlomiť tvoje kosti. Ak slová, ktoré kričím, sú ÚTOKOM proti mojim deťom, potom im pravdepodobne ubližujem.
Aby som to povedal jasnejšie, hovorím o tom druhu kričania, keď ten malý spracek neprestáva kopať do tvojej stoličky a ty sa otočíš a zakričíš: „OKAMŽITE PRESTAŇ!“
Myslím na ten druh kričania, ktorý hovorí, že „Čo sa s tebou deje?“ alebo „Prečo nemôžeš konečne urobiť niečo správne?“
Ako rodičia musíme TAK VEĽMI rozmýšľať o tom, aké posolstvo vysielame slovami, ktoré vyslovujeme. Musíme zvážiť varovanie, ktoré je uvedené aj v Biblii.
Každým slovom, ktoré vyslovíme, vyjadrujeme buď život alebo smrť (Príslovia 18:21). Neexistuje nič medzi tým.
Každým slovom buď povzbudzujeme svoje deti, alebo ich strhávame k zemi. Každým slovom učíme ponaučenie. Otázkou je…čo v SKUTOČNOSTI hovoríme?
Tu je 7 slovných fráz, ktoré by rodič nikdy viac nemal povedať svojim deťom:
1. Čo si si myslel?
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Prečo si taký sprostý? Ty vždy všetko popletieš.“
2. Koľkokrát som ti to povedal?
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Vážne to nevieš urobiť správne? Prečo si nevieš zapamätať každú jednu vec, ktorú ti poviem?“
Mimochodom, odpoveď na prvú otázku znie: Nie. Prečítajte si Starý Testament. Nemôžeme to urobiť správne. Keby sme mohli, Ježiš by vôbec nebol potrebný.
3. Prečo nemôžeš byť taký ako tvoj brat?
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Nie si dosť dobrý. Ja chcem, aby si bol niekto druhý.“
4. Ona to robí len preto, lebo je unavená.
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Ja som spokojný s tým, že moje dieťa koná takýmto spôsobom.“
V skutočnosti, keď som unavený, často si ľahnem na dlážku a tiež dostanem záchvat. A, samozrejme, je dokonale prijateľné ospravedlniť sa za neúctivé alebo lenivé správanie.
5. Uprac si izbu, dobre?
To, čo v skutočnosti hovoríte (použitím krátkeho slova „dobre“), je: „Ak ti to vyhovuje, poslúchneš príkaz, ktorý som ti dal?“
Nie, neobhajujem to, že je zlé, keď poviete svojmu dieťaťu, aby si upratalo izbu. Len mu nedávajte na výber, že ak chce, urobiť to môže a ak nie, tak nemusí.
6. Mám počítať do troch?
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Ja nežiadam, aby si ma poslúchal vždy, ale len vtedy, keď sa idem zblázniť natoľko, že budem počítať.“
Och, a úplne stačí, keď prídeš vtedy, keď sa dostanem na trojku, namiesto toho, aby si tu bol vtedy, keď to žiadam.
7. To on/ona je už len taký/taká.
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Nevhodné správanie je prijateľné, ak je to pravidelný zvyk. Koniec koncov, existuje niekoľko vecí, ktoré nie je možné prekonať.“
8. Rozmaznali sme ho/ju a už je príliš neskoro na to, aby sme to zmenili.
To, čo v skutočnosti hovoríte, je: „Urobil som kedysi omyl a tak to teraz už vzdávam.“
Viem, vy to pravdepodobne nehovoríte svojim deťom, ale niekedy je to také lákavé mať v mysli myšlienku, ako je táto po tom, čo čítate tento článok.
Vôbec to nie je pravda.
Takže, čo by ste mali robiť, ak máte vo zvyku hovoriť tieto slovné frázy svojim deťom?
1. Povedzte svojim deťom, keď ste rozčúlení, aby o tom vedeli a keď poviete nesprávne slová, požiadajte ich o odpustenie. Nebuďte nikdy natoľko pyšnými, aby ste neurobili správnu vec!
2. Hľadajte tvorivé následky pre deti, ktoré viete použiť, namiesto toho, aby ste sa nazlostili.
3. Zvážte absolvovanie nejakého školenia na výchovú detí.
4. Každý deň urobte jeden krok vpred.
Sme prácou, ktorá práve prebieha a nikto to nedostane vždy v správnom čase.
Ste na rade:
Viete myslieť na niečo iné, čo by rodičia nemali nikdy povedať svojim deťom? Podeľte sa o to s nami a tak môžeme my všetci rásť a učiť sa jeden o druhého!
Pridaj komentár