Ako deťom pomôcť prekonať strach z neúspechu

Výskum zaoberajúci sa zvládaním neúspechu potvrdzuje, že žiaci k úspechu potrebujú viac ako len odvahu.

Pred pár týždňami New York Times položil svojim čitateľom otázku: „Sú dnešné deti príliš rozmaznávané?“ Inými slovami, nemali by sme ich občas nechať, nech sa popália, aby si vypestovali určitú odolnosť voči neúspechu? Nepotrebujú viac odvahy?

Odpoveď vôbec nie je jednoduchá, pretože samotní ľudia sú zložití.

Podľa Martina Covingtona, profesora z Kalifornskej univerzity Berkeley, strach z neúspechu priamo súvisí s tým, ako si sami seba ceníte. Odzrkadľuje vašu vieru vo svoju vlastnú hodnotu.

Covington zistil, že žiaci sa ochotne vystavia nepredstaviteľným psychologickým machináciám, len aby sa vyhli neúspechu a necítili sa bezcenní. To však môže mať z dlhodobého hľadiska neblahé následky.

Výskum našťastie prináša ľuďom pracujúcim v oblasti vzdelávania tipy, ako žiakom pomôcť vyrovnať sa s pocitmi zlyhania a pomôcť im naplniť svoj potenciál.

Čo všetko sme schopní urobiť, aby sme sa vyhli zlyhaniu

Roky Covingtonovho výskumu odhalili, že jedným zo spôsobov, ako ľudia chránia svoju vlastnú hodnotu, je viera vo vlastné schopnosti a presviedčanie druhých, aby tomu tiež uverili.

Schopnosť niečo dosiahnuť – a kvalita prevedenia, ktorá o tejto schopnosti vypovedá – je pre udržanie vlastnej hodnoty kľúčová.

Platí to predovšetkým pre súťaživé prostredie v škole či neskôr na pracovisku. Neschopnosť výkonu je často ponímaná ako zlyhanie a jedinec sa chápe ako neschopný a bezcenný.

Ak človek neverí v svoju schopnosť uspieť, alebo ak túto vieru zdrvil opakovaný neúspech, začína sa (vedome alebo nevedome) vyhovárať alebo konať tak, aby si uchoval vlastnú hodnotu pred samým sebou, ale aj v očiach druhých.

Čím väčšie úsilie stálo za jeho zlyhaním, tým dôležitejšie sa stávajú výhovorky a obranné mechanizmy.

Covington zistil, že žiakov možno rozdeliť do 4 kategórií podľa toho, ako sa vyrovnávajú s neúspechom:

1. Žiaci, ktorí sa zameriavajú na úspech

Títo žiaci milujú učenie samo osebe. Neúspech je pre nich spôsob, ako sa zlepšiť, a nie podrývanie ich dôvery vo vlastnú hodnotu.

Výskum zistil, že rodičia týchto detí oceňujú úspech a veľmi zriedkavo (ak vôbec) im vyčítajú neúspech.

2. Prílišní snaživci

Títo žiaci sa vyhýbajú neúspechu tak, že sú úspešní. Stojí ich to však nadľudský výkon a ich hlavnou motiváciou je strach, že jediný neúspech potvrdí ich najväčšie obavy, že nie sú dokonalí.

Prílišní snaživci zvyknú ostatným tvrdiť, že sa nemali kedy učiť na test, a pritom strávili celú noc nad knihami. Je to dôsledkom toho, že strach zo zlyhania ich úplne ovláda a sami nedôverujú svojim schopnostiam.

Keď dosiahnu výborné výsledky, každý pochopí, akí sú úžasní, pretože sa nepotrebovali nijako extra pripravovať.

3. Žiaci, ktorí sa zlyhaniu vyhýbajú

Títo žiaci neočakávajú, že budú úspešní – ide im len o to, aby úplne nepohoreli. Domnievajú sa, že ak vynaložia obrovské úsilie, ale aj napriek tomu zlyhajú, znamená to, že sú neschopní a ich hodnota je nízka.

Ak však zlyhajú, keď sa nijako výnimočne neusilujú, nevnímajú to ako obraz vlastnej neschopnosti a ich sebahodnota ostáva nedotknutá.

Aby sa vyhli neúspechu či zlyhaniu, ktorý by odzrkadľoval ich nedostačujúce schopnosti, hľadajú rôzne výhovorky (úlohu mi zožral pes), okolkujú, nespolupracujú a vyberajú si vždy takmer nezvládnuteľné úlohy.

Ak natrafia na učiteľa, ktorý odmeňuje aj snahu a trestá nedostatok vyvinutého úsilia, môže ich to dostať do problémov. V konečnom dôsledku sa títo žiaci buď posnažia a zlyhajú, alebo budú potrestaní.

4. Žiaci, ktorí prijímajú neúspech

Motivovať túto skupinu žiakov je najťažšie, pretože si zlyhanie „osvojili“. Sú presvedčení, že ich opakované zlyhanie je výsledkom nedostatočných schopností, a preto sa vopred vzdávajú a nesnažia sa získať svoju stratenú sebahodnotu.

Akýkoľvek úspech vnímajú ako zhodu okolností, ktorá je mimo ich kontroly (napríklad učiteľ im dal pri práci na spoločnom projekte najjednoduchšiu úlohu).

Dva ďalšie body: Žiaci, ktorí sa vyhýbajú zlyhaniu, rovnako ako aj tí, ktorí prijímajú svoj neúspech, sa zvyknú zameriavať na inú ako akademickú oblasť, v ktorej by mohli uspieť.

Zvyčajne sa venujú športu alebo dokonca riskantnému spôsobu života. Vo všeobecnosti platí, že žiaci, ktorých hlavnou motiváciou je strach zo zlyhania, mávajú rodičov, ktorí veľmi zriedkavo oceňujú úspech, zato však často trestajú neúspech svojich detí.

To ich vedie k názoru, že láska rodičov je podmienená školskými úspechmi.

Keď vezmeme do úvahy, že strach zo zlyhania vedie niektorých študentov k úspechu a iných núti vzdať sa, pochopíme, že hovoriť žiakom, aby sa „vzchopili a zabojovali“ nemá význam, pretože vo väčšine prípadov to nepomôže.

Ako prekonať strach z neúspechu

Akým spôsobom môžu učitelia pomôcť študentom zamerať sa na úspech, a nie zlyhanie? Odpoveď nie je jednoduchá a nie všetky nižšie uvedené návrhy (vyplývajúce z výskumov) budú účinné pri každom dieťati, ktoré sa zameriava na neúspech.

Učitelia by mali svojich žiakov predovšetkým dobre poznať a spozornieť, keď ich správanie začne prezrádzať, že sa zameriavajú na neúspech.

1. Vždy zdôrazňujte, že snaha je dôležitejšia ako schopnosti

Dnes sa čoraz viac učiteľov snaží prikladať väčší dôraz na vynaložené úsilie ako na vrodené schopnosti detí. Oceňovať snahu by mali najmä učitelia druhého stupňa a vyššie, pretože výskum zistil, že staršie deti a mladiství vnímajú schopnosti ako hodnotnejšie.

Jedným zo spôsobov, ako u detí podporiť snahu, je feedback, v ktorom dá učiteľ alebo rodič žiakovi najavo, že spozoroval vynaložené úsilie, ktoré následne ocení pochvalou.

Výsledky štúdií hovoria, že žiaci sú potom nielen motivovanejší k úspechu, ale tiež si viac veria, že môžu uspieť. Vyhýbajte sa tomu, aby ste študentom, ktorí neuspeli, hovorili, že sa majú viac snažiť.

Ak sa veľmi snažili, no aj tak neuspeli, mohli by začať pochybovať o svojich schopnostiach a vyhýbať sa neúspechu, prípadne by ho mohli začať prijímať.

2. Podporte žiakov, aby v prípade neúspechu nezabúdali na sebasúcit

Covington sa domnieva, že pravou príčinou strachu zo zlyhania je symetria medzi sebaprijatím a schopnosťou vidieť sa takými, akými skutočne sme. Tu môže byť nápomocný sebasúcit.

Kristin Neff vo svojej knihe Self-compassion (Sebasúcit) píše, že ak má byť sebasúcit efektívny, musíme si predovšetkým uvedomiť, že „naša skutočná hodnota tkvie v tom, že sme žijúce bytosti, ktoré cítia a rozmýšľajú“.

Inými slovami, nemáme podmieňovať svoju hodnotu našimi akademickými úspechmi, vzhľadom či popularitou, ale máme chápať našu cenu na základe holého faktu, že sme ľudské bytosti. Neúspech je len súčasťou ľudskej skúsenosti.

Keď tak urobíme, v prípade zlyhania pre nás bude jednoduchšie pocítiť so sebou samým súcit. Namiesto ubíjania sa za to, že nie sme dokonalí (ako by to urobili premotivovaní, príliš snaživí žiaci), by sme mali viesť príjemný a súcitný vnútorný monológ.

Pomôže nám realisticky sa pozrieť na to, čo bolo dôvodom nášho zlyhania, a následne zvážiť, čo môžeme nabudúce urobiť lepšie.

Výskum zistil, že ľudia, ktorí praktizujú sebasúcit, sa z neúspechu zotavujú rýchlejšie a s väčšou pravdepodobnosťou sa pustia do nových vecí. Je to tým, že po neúspechu sa nemusia obávať negatívnej paľby svojho vnútorného hlasu.

3. Budujte si so žiakmi dobré vzťahy

Pre žiakov, ktorí sa neúspechu vyhýbajú alebo ho prijímajú, sú dobré vzťahy obzvlášť dôležité.

Výsledky výskumu preukázali, že žiaci sa najviac snažia vtedy, ak učiteľ, ktorému sú oddaní, oceňuje ich prácu na zadaných úlohách. Platí to aj opačne – žiaci sú menej motivovaní, ak majú pocit, že ich učiteľ sa o nich nezaujíma.

Covington navrhuje aj možnosť porozprávať sa so žiakmi o tom, ako môže strach z neúspechu ovplyvniť ich život.

Žiaci, s ktorými to skúsil, mu boli vďační za poskytnuté informácie, pretože im pomohli prehodnotiť svoj postoj a zvyky voči práci na školských úlohách.

Lepšie porozumenie strachu z neúspechu nám pomôže nielen lepšie pochopiť a súcitiť so žiakmi, ale aj so sebou samým.

Zdroj: greatergood.berkeley.edu, Spracoval: Skvelyrodic.sk