Antropológovia tvrdia, že Inuiti majú pre sneh, ktorý ich obklopuje po celý život, až 50 výrazov.
Ich deti sa naučia všetky tieto výrazy a ich drobné odtienky rozlišovať a používať jednoducho na základe počutého kontextu.
Podobne je to aj s emóciami. Ak deti počujú rodičov rozprávať o širokej škále emócií, ľahšie sa naučia chápať ich vlastné a zároveň aj cudzie emócie.
Keď viete, čo cítite a dokážete to prijať, je pre vás jednoduchšie naučiť sa svoje city ovládať.
Ak vám nejde do hlavy, kde by sa nabralo až 50 emócií, tak vám dávame do pozornosti „kruh pocitov“ od Dr. Glorie Willcox.
Tento kruh farebne znázorňuje celú paletu ľudských emócií. Zdá sa vám, že ich je priveľa? Tak potom vám stačí rozlišovať medzi štyrmi základnými:
1. Šťastie – zahŕňa emócie ako láska, radosť a pokoj. Takto sa prirodzene cítime, pokiaľ žijeme „optimálny spôsob života“ (pozitívna psychológia nazýva tento jav ako flow – prúdenie).
2. Strach – prichádza, ak sa cítime ohrození a prináša so sebou zdesenie, úzkosť (strach bez konkrétnej hrozby, neurčitý pocit niečoho zlého), obavy (strach z konkrétnej hrozby) a pocit bezmocnosti a bezbrannosti.
Ak cicavce pocítia strach, často sa u nich v dôsledku fungovania obranného mechanizmu zmení na hnev.
3. Smútok – je reakciou na stratu a sklamanie a prejavuje sa zármutkom, depresiou a osamelosťou. Pomerne bežne sa stáva, že ľudia sa pred pocitmi sklamania a smútku obraňujú pocitmi hnevu.
4. Hnev je reakciou na vnútornú alebo vonkajšiu hrozbu. Prejavuje sa podráždenosťou, frustráciou a zúrivosťou. Ak človek svoj hnev potláča, môže sa zmeniť na depresiu alebo otupenosť.
Rozmýšľate, ako by ste mohli naučiť vaše dieťa rozpoznávať emócie? Nie je to nič zložité – sledujte, čo vaše dieťa a ostatní prežívajú a ich emócie pomenovávajte.
Vyvarujte sa však základných chýb, akými sú odsudzovanie a kritika. Emócie musíte prijímať. Počas dňa využite každú príležitosť, aby ste správne pomenovali pocity, ktoré vaše dieťa prežíva:
- „Zdá sa, že si sklamaný.”
- „Poskakuješ tu hore-dolu, asi si veľmi vzrušená!”
- „Rozumiem ti, jednoducho sa cítiš oveľa bezpečnejšie, keď presne vieš, čo sa bude diať. Ja takisto.”
- „Je mi to jasné – špenát neznášaš a najradšej by si ho už nikdy v živote nevidela!”
Keď sa s dieťaťom rozprávate o emóciách, pokúste sa nepoúčať. Radšej mu položte otázku, ktorá mu pomôže zamyslieť sa a situáciu zhodnotiť, ako napríklad:
- Čo by si urobila, keby ťa nahnevala kamarátka?
- Čo by si urobil, keby si bol na mňa nahnevaný?
- Čo by sa dalo urobiť, keby sa ti zrútila tvoja vežička, čo si si postavil, a ty by si sa veľmi nahneval?
- Kedy sa ti darí robiť lepšie rozhodnutia – keď si pokojná, alebo keď sa hneváš?
- Čo by ti pomohlo upokojiť sa, keď si nahnevaný?
Keby sa vyskytla situácia, že by niekde pri vás plakalo iné dieťa, mohli by ste sa toho vášho spýtať napríklad takéto otázky:
- „To dieťatko vyzerá byť veľmi nešťastné. Čo myslíš, čo ho mohlo tak rozrušiť?”
- „Čo by podľa teba mohlo chcieť?”
- „Myslíš, že by sme mu mohli nejako pomôcť?”
Takéto otázky pomáhajú rozvíjať empatiu. Ak napríklad rodičia pred svojimi deťmi nahlas uvažujú o tom, čo by ich maličký súrodenec chcel, čo si asi myslí alebo cíti, dieťa je voči svojmu mladšiemu súrodencovi empatickejšie a ich vzťah býva pozitívnejší.
Keď rodičia svojim batoľatám a škôlkarom čítajú príbehy, v ktorých sa píše o pocitoch druhých detí, zlepšuje sa ich prosociálne správanie a znižuje sa miera agresivity voči druhým.
Tým, že rodičia vnímajú emócie ako súčasť plnohodnotného života a vyjadrujú sa o nich pozitívne, deti sa od útleho veku učia rozoznávať a pomenovávať, čo cítia.
Je to prvý krok k tomu, aby sa svoje emócie naučili aj ovládať.
Pridaj komentár