Ako prinútiť deti, aby nás (aj bez kričania) počúvali

Mám dve dcéry. Tá mladšia, Anička, trpí úzkosťami a poruchami pozornosti. Spôsobuje jej to problémy aj pri dodržiavaní jednoduchých inštrukcií.

Keď mala 7 rokov, začala odmietať robiť to, o čo som ju žiadala.

Ako som k tomu pristupovala

V škole sa Anička vždy správala veľmi milo, ochotne a úslužne. No vo svojich 7 rokoch sa doma začala správať tvrdohlavo a vzdorovito, najmä čo sa týkalo vykonávania jednoduchých domácich prác.

Keď som ju požiadala, aby si umyla zuby alebo upratala hračky, buď ma ignorovala, alebo sa o tom so mnou hádala či plakala. Niekedy aj všetko naraz.

S manželom sme vyskúšali snáď všetko, čo sa dalo.

Dôsledky: „Anička, ak si neupraceš to Lego, postráca sa ti a nebudeš sa s ním môcť hrať…“

Vyjednávanie: „Dobre, tak ešte 10 minút môžeš pozerať televízor, ale potom si pôjdeš upratať izbičku.“

Vyhrážanie: „Máš 5 sekúnd na to, aby si si upratala hračky, inak si ma neželaj! Päť … Štyri… Tri…“

Výsledok? Vždy ten istý – dramatický boj, slzy, krik, time out.

Ľutujem, že som o tom nevedela skôr: Príkazy musia byť krátke a zrozumiteľné

S manželom sme zašli za detskou psychologičkou, pretože sme si už nevedeli dať rady. Opísali sme jej celý tento bludný kruh.

Keď nás vypočula, povedala, že naše požiadavky a príkazy musia byť krátke a jasné a musia sa skladať z maximálne 2 krokov.

Dlhšie inštrukcie, napríklad Choď do izby, uprac si hračky, umy si zuby a pozbieraj si zo zeme svoje oblečenie sú pre deti príliš zložité na zapamätanie.

Kázala nám prestať s vyjednávaním, prosením a vyhrážaním sa.

Dostali sme jasné pokyny ako postupovať. Najprv sa dieťaťu treba pozrieť do očí, pokojne vysloviť jeho meno, urobiť krátku prestávku, povedať, čo chcete, aby urobilo, a ukončiť to slovom hneď:

„Anička, choď do kúpeľne a umy si zuby, hneď.“

Psychologička nám kázala, aby sme počkali 15 až 18 sekúnd a zostali od Aničky stáť vo vzdialenosti 1 – 1,5 metra. Ak poslúchla, mali sme ju v krátkosti pochváliť za to, že urobila, o čo sme ju žiadali.

Ak neposlúchla, mali sme inštrukcie v pokoji zopakovať znova.

Vyskúšala som to ešte v ten večer. „Anička, choď do kúpeľne a umy si zuby,“ povedala som pokojným hlasom. V mysli som napočítala do 18 a pripomínala som si, že mám ignorovať čokoľvek, čo hovorí alebo robí.

Potom som zopakovala inštrukcie. Opakovala som ich znova a znova, zakaždým počítajúc do 18. Už som sa začínala obávať, že jej krik a prosby prejdú do zúrivosti.

No na ôsmy pokus sa stal zázrak: „DOBRE, IDEM!“ povedala podráždeným hlasom, zodvihla sa a išla si umyť zuby. To počítanie do 18 mi pomohlo prekonať hnev a udržať sa v pokoji.

Čoskoro sme si túto techniku osvojili a vždy zabrala. Vlastne fungovala tak skvele, že som bola v pokušení vyskúšať ju aj u svojho manžela.

„ Miško,“ oslovila som ho jeden večer, „mohol by si, prosím ťa, vyniesť smeti – hneď?“ Pochopil. Uškrnul sa, vstal – a fakt ich šiel vyhodiť!