Ak potrebujete schudnúť, čo by bolo najviac motivujúce?
Začínaš byť bacuľatá. Nekúpim ti už viac šaty, kým neschudneš.
Alebo:
Poďme po večeri na prechádzku. Nechám ťa urobiť šalát. Milujem ťa presne takého, aký si.
Keď sa potrebujete naučiť plávať, čo by bolo najviac motivujúce?
Nechcem ťa počuť plakať. Choď do vody a plávaj! Nebuď dieťa!
Alebo:
Ty to zvládneš. Ak nie dnes, skúsime to opäť zajtra. Milujem ťa presne takého, aký si.
Ak si potrebujete zlepšiť osobnú hygienu, čo by bolo najviac motivujúce?
Čo to je ten strašný zápach? To je zázrak, že vôbec máš nejakých priateľov.
Alebo:
Poďme do nejakého obchodu a vyberme nejaký dezodorant. Tvoje vlasy voňajú tak krásne, keď si ich umyješ. Myslím, že by si si ich mal umývať každý deň. Milujem ťa presne takého, aký si.
Ak je potrebné zlepšiť vaše spôsoby pri jedení, čo by bolo najviac motivujúce?
Ješ ako prasa. Nevydržím sa pozerať na to ako ješ. Si nechutný.
Alebo:
Snažím sa zložiť vidličku po každom súste, bol by som rád, keby si sa k tomu pripojil. Ďakujem, že prežúvaš so zavretými ústami. Milujem ťa presne takého, aký si.
Ak ste trochu neohrabaný alebo chaotický, čo by bolo najviac motivujúce?
Nemôžeš aspoň niečo urobiť správne? Ty alebo strácaš veci, alebo urobíš neporiadok!
Alebo:
Každý robí chyby. To je to, ako sa učíme. Nie je to až taká veľká vec – jednoducho si vezmi handru a vyčisti to. Milujem ťa presne takého, aký si.
Počas môjho života som mávala nadváhu, mala som strach z plávania, zapáchala som, nechovala som sa správne pri stole a bola som chaotická. V týchto časoch by mi boli prišli vhod nejaké povzbudenia.
Takže, keď som videla malého chlapca, ktorý sa musel dostať von z bazéna, lebo sa bál plávať, plakala som spolu s ním spoza svojich slnečných okuliarov.
Videla som sklamanie v očiach muža, keď sa pozeral na svojho trasúceho sa syna, ktorý si pritískal kolená k hrudi. Muž naozaj chcel, aby sa jeho syn naučil plávať.
Myslel si, že keď ho bude kárať a ignorovať jeho plač, bude ho tým motivovať, aby sa nabudúce snažil viac.
Chvíľami, som si to myslela tiež…
O malom dievčati a jej ukulele,
O malom dievčati a jej častých problémoch,
O malom dievčati a jej večnej spomalenosti,
O malom dievčati a jej neschopnosti bicyklovať sa.
„Zahraj tú pieseň znova; nesnažíš sa dosť.“
„Ďalšia škvrna? Myslíš to vážne?“
„Koľkokrát ti mám povedať, aby si sa ponáhľala?“
„Všetky deti sa naučili bicyklovať. Je najvyšší čas, aby si sa to naučila tiež.“
S každým ostrým slovom, s každým nesúhlasným pohľadom, s každým sklamaným pokrútením hlavy, sa to dievča zmenšovalo. Stávalo sa menej sebavedomým. Menej schopným. Menej žiarivým. A jedného dňa vypovedala slová porazenej duše.
„Ja len chcem byť dobrá, mama,“ plakalo malé dievča, ktoré kedysi milovalo brnkať na svoj obľúbený nástroj. A teraz položila nástroj ku svojim nohám a premýšľala, či by mala vôbec ešte brnkať.
Časom ju moje neustále kritiky a zúfalé dýchanie doviedli k tomu, aby uverila, že nie je dobrá.
Časom som rozbila jej nádhernú dušu – tú, ktorá jej dala jedinečné a žiarivé svetlo.
Motivujúce? Nie tak veľmi.
Existovala jemná čiara medzi nápomocným dospelým vedením a používaním mojej autority na to, aby som ju zahanbila a ponížila (pod rúškom dobrého úmyslu).
Keď som prekročila túto čiaru zasa a opätovne, moje dieťa zažilo tvrdú realitu: Bez ohľadu na to, čo urobila, pre mňa by to nebolo nikdy dosť. Nikdy by som nemohla byť spokojná.
Motivujúce? Nie tak veľmi.
Myšlienka na to, že moje dieťa vyrastalo s rodičom, ktorého láska bola založená na tom, čo dieťa urobilo a nie na tom, kým dieťa bolo, vo mne zapríčinila okamžitú zmenu. Prestala som byť jej tvrdým zadávateľom úloh a namiesto toho som sa stala jej milujúcim povzbudzovateľom…
Namiesto toho, aby som sa opakovane sťažovala na všetko, čo urobila zle, šetrila som si svoje usmerňovanie na vážnejšie veci – problémy, ktoré by mohli byť potenciálne nebezpečné, alebo ktoré by mohli zmeniť život.
Namiesto toho, aby som ju nútila zdokonaľovať si zručnosti na rovnakú úroveň, akú mali jej rovesníci, uistila som samu seba, že ona bude pripravená, keď príde jej čas.
Prestala som prehnane reagovať na detské nepríjemnosti a drobné incidenty a uvedomila som si, že moja dcéra si sama lepšie uprace svoju izbu, keď jej nebude nikto dýchať na krk.
Ak sa vyskytol nejaký zlozvyk, ktorý bolo potrebné zmeniť, viedla som ju vzorom. Povedala som jej, aby sa ku mne pripojila vo zvykoch, ktoré boli zdravé. Zabezpečila som nástroje (ako napríklad časovacie hodiny a kontrolné zoznamy), aby som ju vybavila tým, čo z nej urobí pružnejšiu a zodpovednejšiu osobu, bez môjho zasahovania.
Oslavovala som jej úsilie viac než výsledok a snažila som sa hovoriť trikrát viac pozitívnych, než negatívnych slov.
Posledných niekoľko rokov som sledovala, ako moje dieťa rozkvitá pod krídlami Milujúceho Podporovateľa. Jej sebavedomie a sebaistota rástli. Riskuje a keď sa jej niečo nepodarí, nie je to koniec sveta, lebo vie, že sa môže pokúsiť znova.
Vie, že ja ju budem milovať bez ohľadu na to, čo urobí, alebo aj neurobí. Zverí sa mi, ak urobí niečo zlé. Má rada samu seba takú, „aká je“, i keď robí veci trochu inak ako ostatní.
Želala by som si, aby som bola prestala byť zadávateľom úloh už skôr, ale nebudem sa upínať na včerajšok. Na dnešku záleží viac.
Dúfam, že podelením sa o svoju boľavú ľútosť a objavy, ktoré mi zmenili život, môžem pomôcť niekomu inému uvidieť to, čo vidím ja:
Hanba opúšťa, povzbudenie verí.
Odsúdenie ochromuje, súcit oslobodzuje.
Podráždenie veci ukončuje, trpezlivosť má nadvládu.
Krik umlčuje, komunikácia otvára dvere.
Obviňovanie ubližuje, milosť uzdravuje.
Kritizovanie ničí, pochvala buduje.
Odmietnutie vedie k strate, nepodmienená láska vyhráva.
Keby ste boli dieťaťom, snažiacim sa prejsť životom najlepšie, ako viete, čo by bolo najviac motivujúce?
Nemyslím si, že na to stačíš.
Alebo:
Milujem ťa presne takého, aký si.
Pridaj komentár