Čo ma smrť mojej dcéry učí o žiali

24. júla minulého roku kosatka Tahlequah (známa aj ako J35) porodila mláďa, ktoré, bohužiaľ, žilo menej ako jednu hodinu.

Tahlequah si to však odmietala pripustiť a bezvládne telo svojho mláďaťa nosila nad hladinou takmer 1600 kilometrov po dobu 17 dní.

11. augusta sa ho napokon definitívne vzdala. Vedci zo strediska pre výskum veľrýb vo Washingtone sa vyjadrili, že tým sa „skončila jej cesta smútku“. Jej žiaľ (čo iné by to mohlo byť?) premkol celý svet.

Tento smutný príbeh bol bolestivo dojemný a desivý zároveň, lebo v hĺbke našej duše nám pripomenul náš najväčší strach – strach zo smrti milovaného dieťaťa.

Jej smútok dokonale poznám.

Moja dcéra Anna umrela pred 16-timi mesiacmi. Ako 11-ročnej jej lekári diagnostikovali zriedkavý druh rakoviny. Táto zákerná choroba ju trápila počas celého obdobia dospievania.

Umrela vo svojej izbe, vo vlastnej posteli. Posledné, čo som jej povedala, bolo: „Veľmi ťa ľúbim a viem, že musíš ísť. Je to v poriadku, choď.“

Pravdou však je, že už nikdy nebude nič v poriadku.

Dcérkine telo ležalo v izbe tri hodiny, kým sme dokázali zavolať pohrebnú službu. Potom sme ju videli už len raz. Nasledujúci deň. Ležala na nemocničnom vozíku a celé jej telo okrem tváre zakrývala biela plachta.

Tvár mala veľmi pokojnú, oči zatvorené. Čelo mala studené ako kameň. Bolo to to isté čelo, ktorého som sa dotkla nespočetne veľa ráz, aby som zistila, či nemá horúčku.

Bolo to čelo, ktoré som bozkávala od narodenia až po dobu, kým z nej nevyrástla mladá, usmievavá slečna, ktorá milovala žaby a jahody. Jej tvár som poznala lepšie ako svoju vlastnú.

Aj napriek tomu som sa s ňou musela rozlúčiť. Musela som od nej odísť a opustiť ju, pretože tak sa to robí, keď niekto umrie. Až na to, že ona nebola len NIEKTO. Bola to Anička, moje milované dievčatko.

Túžila som schúliť sa vedľa nej a na mieste umrieť. Nedokázala som zniesť predstavu, že mám prísť ešte aj o to posledné, čo tu po nej zostalo – jej telo. Dokonca už počas prvých hodín svojho žiaľu som si s bolesťou uvedomovala, aké bude s plynúcim časom ťažké zapamätať si jej vôňu.

Áno, naozaj rozumiem, prečo Tahlequah tlačila nad sebou svoje mláďa vyše dvoch týždňov, hoci to pre ňu bolo ukrutne vyčerpávajúce a ohrozovalo ju to na živote.

Chápem aj to, že keď konečne dovolila, aby jej mŕtve mláďa kleslo na dno oceánu, celý svet si vydýchol. Je neuveriteľne ťažké hľadieť na toľkú bolesť.

No nemôžem si pomôcť, stále premýšľam, či už Tahlequah naozaj prestala smútiť. My nevidíme jej žiaľ a utrpenie, no ona ho možno stále prežíva.

Som si vedomá toho, že tu zosobňujem kosatku. Ale verím, že Tahlequah nás má čo naučiť o žiali. Ja sama prijímam a učím sa túto životnú lekciu už 16 mesiacov.

Naučila som sa, že pokiaľ ide o smrť, čas znamená vzdialenosť. Plynie druhý rok od Aničkinej smrti, jar strieda leto, leto zas jeseň a ja cítim, akoby sa Anička vzďaľovala.

Niekedy mám pocit, že som sa zbláznila. Rozmýšľam, či vôbec existovala. Je to pre mňa niečo nepoznané. Najprv som nemohla uveriť tomu, že umrela.

V duchu som si pripomínala tie útrpné posledné minúty jej života a mučivé chvíle, ktoré som prežívala v pohrebnom dome, len aby som si pripomenula tú ukrutnú bolesť.

Už mi nikdy nepošle správu. Už ma nikdy nepoprosí, aby som jej pripravila obľúbený sendvič s grilovaným syrom. Jej izba ostane naveky prázdna.

Dnes je všetko inak. Jej narodenie, detstvo, prísľub krásneho, mladého života… Bolo to vôbec skutočné? Počas tých najtemnejších dní ma tieto myšlienky zabíjajú. Robia si zo mňa terč posmechu. Napĺňajú ma hanbou. Ako predsa môžem spochybňovať, že moje dieťa skutočne žilo?

Trápenie a bolesť dávajú veciam nový rozmer. To je ďalšia z vecí, čo sa učím. Prvý rok moje srdce zvierala ostrá, silná bolesť. Bolo to, akoby mi ho niekto išiel rozpučiť v pästi.

Dnes je tá bolesť iná. Je ako ťažký plášť prehodený cez plecia. Niekedy ma z neho bolí celé telo, no občas ho dokážem striasť a nájsť v živote akú-takú potechu.

Aj radosť dostala novú podobu. Skutočnosť, že ju dokážem prežívať bez Aničky, je prekvapujúca a ľakavá zároveň. Mohlo by to znamenať, že sa pomaly posúvam ďalej? Alebo sa začínam zotavovať?

Ako trúchliaci rodič, ktorý utrpel stratu milovaného dieťaťa, nenávidím vyjadrenia typu „pohnúť sa ďalej“ či „zotaviť sa“.  Z tohto druhu sentimentu nemám dobrý pocit.

Annu nesiem stále a všade so sebou. Cítim ju blízko, no nedokážem sa jej dotknúť. Zúfalo túžim chytiť ju za ruku a počuť jej hlas, no viem, že sa to už nikdy nestane.

Oplakávam jej vyhasnutý mladý život a veci, ktoré nemohla nikdy zakúsiť, i tú mladú ženu, s ktorou sa nikdy nestretnem. Nemôžem sa pohnúť ďalej, keď viem, že ma čaká budúcnosť bez mojej dcéry. No to, či chcem alebo nechcem, nezohráva žiadnu úlohu a čas plynie ďalej.

Začínam chápať trvalosť tejto straty. Už viem, že smútok vo mne navždy ostane.

S každým ďalším rokom a narastajúcou vzdialenosťou medzi mnou a Aničkou očakávam, že moje zážitky sa zmenia, ako by sa boli zmenili, keby ešte žila. Spomienky na jej detstvo pomaly vyblednú – všetky tie rozmanité situácie, vône, zvuky i farby – a nahradí ich niečo nové. Vlastne sa to už začína diať.

Niekedy sa prichytím, ako si predstavujem, že jej duša prebýva na nejakom nedosiahnuteľnom mieste. Niekedy som presvedčená o tom, že ma počuje a vidí, no nech sa akokoľvek snažím, nedokážem ju nájsť. Píšem jej listy. Predstavujem si, ako mi odpovedá na otázky a dáva mi rady.

Nosím ju so sebou, pretože na ňu neviem zabudnúť. Občas sa mi zdá, že celé to bremeno spomienok nesiem úplne sama a to neustále vyčkávanie ma stiahne do temnoty. No možnosť zabudnúť pre mňa jednoducho neexistuje. Som si istá, že Tahlequah by ma pochopila.

Táto spoveď možno sklame ľudí, ktorí si želajú, aby som sa pohla ďalej a začala znova žiť. No zotaviť sa zo straty dieťaťa jednoducho nedokážem. Môžem sa len učiť žiť v novej realite. Tá láska je stále vo mne. Je nekonečná. A taký je aj môj zármutok.

Zdroj: medium.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk