• Skip to main content
  • Skip to primary sidebar

Skvelý rodič

Stránka o deťoch, výchove a rodičovstve

Čo ma smrť mojej dcéry učí o žiali

8. októbra 2019

Čo ma smrť mojej dcéry učí o žiali

24. júla minulého roku kosatka Tahlequah (známa aj ako J35) porodila mláďa, ktoré, bohužiaľ, žilo menej ako jednu hodinu.

Tahlequah si to však odmietala pripustiť a bezvládne telo svojho mláďaťa nosila nad hladinou takmer 1600 kilometrov po dobu 17 dní.

11. augusta sa ho napokon definitívne vzdala. Vedci zo strediska pre výskum veľrýb vo Washingtone sa vyjadrili, že tým sa „skončila jej cesta smútku“. Jej žiaľ (čo iné by to mohlo byť?) premkol celý svet.

Tento smutný príbeh bol bolestivo dojemný a desivý zároveň, lebo v hĺbke našej duše nám pripomenul náš najväčší strach – strach zo smrti milovaného dieťaťa.

Jej smútok dokonale poznám.

Moja dcéra Anna umrela pred 16-timi mesiacmi. Ako 11-ročnej jej lekári diagnostikovali zriedkavý druh rakoviny. Táto zákerná choroba ju trápila počas celého obdobia dospievania.

Umrela vo svojej izbe, vo vlastnej posteli. Posledné, čo som jej povedala, bolo: „Veľmi ťa ľúbim a viem, že musíš ísť. Je to v poriadku, choď.“

Pravdou však je, že už nikdy nebude nič v poriadku.

Dcérkine telo ležalo v izbe tri hodiny, kým sme dokázali zavolať pohrebnú službu. Potom sme ju videli už len raz. Nasledujúci deň. Ležala na nemocničnom vozíku a celé jej telo okrem tváre zakrývala biela plachta.

Tvár mala veľmi pokojnú, oči zatvorené. Čelo mala studené ako kameň. Bolo to to isté čelo, ktorého som sa dotkla nespočetne veľa ráz, aby som zistila, či nemá horúčku.

Bolo to čelo, ktoré som bozkávala od narodenia až po dobu, kým z nej nevyrástla mladá, usmievavá slečna, ktorá milovala žaby a jahody. Jej tvár som poznala lepšie ako svoju vlastnú.

Aj napriek tomu som sa s ňou musela rozlúčiť. Musela som od nej odísť a opustiť ju, pretože tak sa to robí, keď niekto umrie. Až na to, že ona nebola len NIEKTO. Bola to Anička, moje milované dievčatko.

Túžila som schúliť sa vedľa nej a na mieste umrieť. Nedokázala som zniesť predstavu, že mám prísť ešte aj o to posledné, čo tu po nej zostalo – jej telo. Dokonca už počas prvých hodín svojho žiaľu som si s bolesťou uvedomovala, aké bude s plynúcim časom ťažké zapamätať si jej vôňu.

Áno, naozaj rozumiem, prečo Tahlequah tlačila nad sebou svoje mláďa vyše dvoch týždňov, hoci to pre ňu bolo ukrutne vyčerpávajúce a ohrozovalo ju to na živote.

Chápem aj to, že keď konečne dovolila, aby jej mŕtve mláďa kleslo na dno oceánu, celý svet si vydýchol. Je neuveriteľne ťažké hľadieť na toľkú bolesť.

No nemôžem si pomôcť, stále premýšľam, či už Tahlequah naozaj prestala smútiť. My nevidíme jej žiaľ a utrpenie, no ona ho možno stále prežíva.

Som si vedomá toho, že tu zosobňujem kosatku. Ale verím, že Tahlequah nás má čo naučiť o žiali. Ja sama prijímam a učím sa túto životnú lekciu už 16 mesiacov.

Naučila som sa, že pokiaľ ide o smrť, čas znamená vzdialenosť. Plynie druhý rok od Aničkinej smrti, jar strieda leto, leto zas jeseň a ja cítim, akoby sa Anička vzďaľovala.

Niekedy mám pocit, že som sa zbláznila. Rozmýšľam, či vôbec existovala. Je to pre mňa niečo nepoznané. Najprv som nemohla uveriť tomu, že umrela.

V duchu som si pripomínala tie útrpné posledné minúty jej života a mučivé chvíle, ktoré som prežívala v pohrebnom dome, len aby som si pripomenula tú ukrutnú bolesť.

Už mi nikdy nepošle správu. Už ma nikdy nepoprosí, aby som jej pripravila obľúbený sendvič s grilovaným syrom. Jej izba ostane naveky prázdna.

Dnes je všetko inak. Jej narodenie, detstvo, prísľub krásneho, mladého života… Bolo to vôbec skutočné? Počas tých najtemnejších dní ma tieto myšlienky zabíjajú. Robia si zo mňa terč posmechu. Napĺňajú ma hanbou. Ako predsa môžem spochybňovať, že moje dieťa skutočne žilo?

Trápenie a bolesť dávajú veciam nový rozmer. To je ďalšia z vecí, čo sa učím. Prvý rok moje srdce zvierala ostrá, silná bolesť. Bolo to, akoby mi ho niekto išiel rozpučiť v pästi.

Dnes je tá bolesť iná. Je ako ťažký plášť prehodený cez plecia. Niekedy ma z neho bolí celé telo, no občas ho dokážem striasť a nájsť v živote akú-takú potechu.

Aj radosť dostala novú podobu. Skutočnosť, že ju dokážem prežívať bez Aničky, je prekvapujúca a ľakavá zároveň. Mohlo by to znamenať, že sa pomaly posúvam ďalej? Alebo sa začínam zotavovať?

Ako trúchliaci rodič, ktorý utrpel stratu milovaného dieťaťa, nenávidím vyjadrenia typu „pohnúť sa ďalej“ či „zotaviť sa“.  Z tohto druhu sentimentu nemám dobrý pocit.

Annu nesiem stále a všade so sebou. Cítim ju blízko, no nedokážem sa jej dotknúť. Zúfalo túžim chytiť ju za ruku a počuť jej hlas, no viem, že sa to už nikdy nestane.

Oplakávam jej vyhasnutý mladý život a veci, ktoré nemohla nikdy zakúsiť, i tú mladú ženu, s ktorou sa nikdy nestretnem. Nemôžem sa pohnúť ďalej, keď viem, že ma čaká budúcnosť bez mojej dcéry. No to, či chcem alebo nechcem, nezohráva žiadnu úlohu a čas plynie ďalej.

Začínam chápať trvalosť tejto straty. Už viem, že smútok vo mne navždy ostane.

S každým ďalším rokom a narastajúcou vzdialenosťou medzi mnou a Aničkou očakávam, že moje zážitky sa zmenia, ako by sa boli zmenili, keby ešte žila. Spomienky na jej detstvo pomaly vyblednú – všetky tie rozmanité situácie, vône, zvuky i farby – a nahradí ich niečo nové. Vlastne sa to už začína diať.

Niekedy sa prichytím, ako si predstavujem, že jej duša prebýva na nejakom nedosiahnuteľnom mieste. Niekedy som presvedčená o tom, že ma počuje a vidí, no nech sa akokoľvek snažím, nedokážem ju nájsť. Píšem jej listy. Predstavujem si, ako mi odpovedá na otázky a dáva mi rady.

Nosím ju so sebou, pretože na ňu neviem zabudnúť. Občas sa mi zdá, že celé to bremeno spomienok nesiem úplne sama a to neustále vyčkávanie ma stiahne do temnoty. No možnosť zabudnúť pre mňa jednoducho neexistuje. Som si istá, že Tahlequah by ma pochopila.

Táto spoveď možno sklame ľudí, ktorí si želajú, aby som sa pohla ďalej a začala znova žiť. No zotaviť sa zo straty dieťaťa jednoducho nedokážem. Môžem sa len učiť žiť v novej realite. Tá láska je stále vo mne. Je nekonečná. A taký je aj môj zármutok.

Zdroj: medium.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk

Odoberajte nové články emailom!

Páčil sa vám tento článok? Potom sa prihláste zdarma na odoberanie našich článkov a my vám pošleme správu vždy, keď na stránke publikujeme niečo nové.

Kategória: Články

Reader Interactions

Comments

  1. ivana says

    9. októbra 2019 at 9:58

    je to hrozne ale krasne napisane nie krasne prepacte odpustte…asi autenticky…nechcela som si to precitat…nikto nechce smutit duplom ked pijem kavu so svojim dietatom…ale pravda je ze to ze sa to nestalo mne neznamena ze to nie je pravda…o nas o nadom svete…o tvojom ziali…ktory sa ma tyka neviem preco…sucitim s tebou…s tvojim zivotom bez…vela sil pokracovat stretnete sa verim tomu ze laska nemoze zmiznut…hlbka (Boh) v nas je…

    Odpovedať
  2. Betka says

    12. októbra 2019 at 21:33

    Keby som mohla, objala by som ta, lebo slová nestačia. Čítam a plačem popri tom. Tiež mám syna a viem, že čím silnejšia je láska k niekomu, tým väčší je smútok zo straty.
    Prajem veľa síl. (A tiež verím, že sa raz tam hore stretnete).

    Odpovedať

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Primary Sidebar

Odoberajte zdarma naše články emailom!

Odporúčame články:

  • Metóda, s ktorou vaše deti hravo zvládnu upratovanieMetóda, s ktorou vaše deti hravo zvládnu upratovanie
  • Ako vytvoriť domov plný pokoja a mieruAko vytvoriť domov plný pokoja a mieru
  • 9 spôsobov, ako môžu rodičia pomôcť svojim deťom reagovať na kyberšikanu9 spôsobov, ako môžu rodičia pomôcť svojim deťom reagovať na kyberšikanu
  • Rozdiely vo výchove mužov a žien (z pohľadu odborníkov)Rozdiely, ako vychovávajú deti muži a ako ženy (z pohľadu odborníkov)
  • Ako vyvodzovať dôsledky, ktoré deti učia5 zásad pre vyvodzovanie dôsledkov, ktoré učia deti k zodpovednosti

Copyright © 2023 · Skvelý rodič · Všetky práva vyhradené · Ochrana osobných údajov (Privacy Policy) · Kontakt

Pre skvalitnenie služieb používame súbory cookies, ktoré môžete prijať alebo odmietnuť. Prijať Odmietnuť
Privacy & Cookies Policy

Privacy Overview

This website uses cookies to improve your experience while you navigate through the website. Out of these, the cookies that are categorized as necessary are stored on your browser as they are essential for the working of basic functionalities of the website. We also use third-party cookies that help us analyze and understand how you use this website. These cookies will be stored in your browser only with your consent. You also have the option to opt-out of these cookies. But opting out of some of these cookies may affect your browsing experience.
Necessary
Vždy zapnuté
Necessary cookies are absolutely essential for the website to function properly. This category only includes cookies that ensures basic functionalities and security features of the website. These cookies do not store any personal information.
Non-necessary
Any cookies that may not be particularly necessary for the website to function and is used specifically to collect user personal data via analytics, ads, other embedded contents are termed as non-necessary cookies. It is mandatory to procure user consent prior to running these cookies on your website.
ULOŽIŤ A PRIJAŤ