„Mám obavy vziať ho so sebou kdekoľvek, lebo viem, že to skončí tak, že budem mať ťažkosti.“
Opakovane čítam jej slová, niekoľkokrát za sebou, než sú moje prsty schopné pohnúť sa a odpísať jej. Jedna moja časť chcela plakať, že my rodičia o svojich deťoch vôbec rozmýšľame takýmto spôsobom.
No moja iná časť vedela, že je to pravdou.
Bola som tou mamou v strede obchodu želajúcou si, aby sa deti, ktoré sa okolo mňa hádzali po zemi, vyparili a objavili sa späť ako anjelské bytosti.
Bola som ponížená konaním svojich detí. Cítila som hanbu za „slabé rodičovské“ zručnosti, ktoré boli príčinou toho, že všetky hlavy v obchode sa otočili smerom k nám.
Ale bola som tiež mamou, ktorá utrela im každú slzu a podržala v živote počas takýchto chvíľ.
Moje rozpaky z ich nevhodného správania na verejnosti nikdy neboli odrazom mojej lásky (alebo skôr nelásky) voči nim. Ja len chcem, aby sa vedeli vhodne chovať. Je to až tak veľa?
Prichytila som sa ako sedím pred počítačom, slzy mi stekali po tvári, snažiac sa posmeliť túto sladkú mamu, ktorá mi napísala email.
Toto nie je o mne. Hej, čítali ste to? Ja nechcem byť tou jedinou, kto vám to povie, ale to nie je ani o vás.
Táto vec rodičovstva nie je o tom, že ich natrénujeme tak, aby vyzerali dobre pred druhými. To sa robí v cirkuse.
Naše drahé deti sú skutoční ľudia. Nie roboty. Nie stroje. Nie cirkusové opice.
Sú to žijúci ľudia, dýchajúci, ľudia z mäsa a kostí. Ako som ja. A ony sa nebudú vždy správne „chovať.“ (Toto sa písalo tak veľmi ťažko…)
Budú robiť hlúposti. Budú vrieskať, keď bude vhodný čas, aby boli v kľude. Rozlejú niečo, o čom ste im povedali, že sa toho nemajú dotýkať. Budú biť jeden druhého hneď po dlhej debate o tom, ako majú milovať svojich súrodencov. Toto sa bude diať.
Nemôžem donútiť svoje deti, aby konali určitým spôsobom v nejakej situácii. Môžem sa však snažiť dohovárať im s obmedzeným úspechom a niekedy aj absurdnými úplatkami.
Ale to nie je to, čím som prešla a ja to viem. Takže čo to je, čím som si prešla? To je otázka tejto lekcie.
Mojím konečným cieľom nie je vychovávať deti, ktoré o mne vytvárajú dobrý obraz. Čo je dobré, pretože by som si chystala jedno obrovské sklamanie (tak, ako všetci ostatní rodičia).
Mojím cieľom v rodičovstve nie je toto a hádam, že ani vaším nie. Túžbou môjho srdca je vychovať bohabojné deti, ktoré milujú a slúžia tým okolo nich.
Budem úprimná, niekedy sa zdá trochu prirodzené, že batoľa premaľuje dom ostrým zvýrazňovačom.
1. Boh je pri moci a ja nie som
Zistila som, že ak si viem pamätať, že Boh miluje tieto deti viac, než by som ich mohla milovať ja, tak je oveľa jednoduchšie otvoriť svoje ruky a nechať Boha bojovať tento boj.
Z rodiča to zároveň sníma tlak. Pred Ním nemusím vyzerať dobre a správanie mojich detí nie je vždy nevyhnutne mojím odzrkadlením za celý ten čas, ktorý som strávila rodičovstvom. (Samozrejme, niekedy je to moja chyba a ja viem, že niečo potrebujem zmeniť.)
2. Boh ma denne vybavuje všetkým potrebným na trénovanie mojich detí, aby kráčali s Ním
Túto pravdu považujem v tých napätých chvíľach za životnú čiaru. Strach je obrovským katalyzátorom hnevu.
Nemôžeme sebe dovoliť, aby sme mali obavy, že nezvládneme situáciu. Boh nám dá to, čo potrebujeme a vtedy, keď to potrebujeme.
3. Každá rodičovská situácia by ich mala nasmerovať k Bohu
Takže trénujte ich spôsobom, ako by mali ísť (Príslovia 22:6), hľadajúc ten konečný cieľ božích služobníkov a nemajúc tak veľa obáv kvôli tomu, ako pekne budú kráčať vedľa vozíka v obchode s potravinami.
Nehovorím, že by sme ich mali nechať pobehovať po uličkách vrieskajúc ako mátohy. My si len musíme pamätať, že konečným cieľom je spasenie a každodenná prechádzka s Bohom. Všetko ostatné sú len maličkosti!
4. Skutočná a účinná výchova je v skutočnosti každodenným učením
Nenechaj nás unaviť sa učením a tréningom v každej jednej chvíli života.
„Budeš o nich učiť svoje deti usilovne a budeš im o nich hovoriť, keď si sadneš vo svojom dome, a keď budeš kráčať po ceste, a keď si ľahneš a keď stúpaš.“ Deuteronomium 6:7
Ak skutočne budeme meniť ich chovanie, musíme zmeniť ich srdcia.
5. Musíme ich naučiť, aby CHCELI poslúchať
Ak skutočne chceme zmeniť ich správanie, musíme im pomôcť zmeniť ich srdcia. Viem, že to znie ako oxymoron. No nie úplne.
Všetci ľudia sa musia dostať na to miesto, kde sme ochotní prijať autoritu, ktorú nad nás postavil Boh, alebo budeme vo svojich životoch čeliť vážnym následkom. Musíme pochopiť kedy a ako poslúchať.
Túto problematiku vnímam ako obrovskú prekážku v dnešnom rodičovstve. Bojíme sa trénovať svoje deti, aby sa stali submisívnymi alebo, aby v tichosti čelili zneužívaniu moci v rukách zlých vodcov. Úprimne, mali by sme.
V našej krajine je veľa toho, čo nechcem, aby moje deti slepo poslúchali. Nikdy nie sú príliš malé na to, aby pochopili kedy, ako a prečo by mali poslúchať a kedy, ako a prečo by poslúchať nemali.
Ste na rade: Ktoré pravdy vyskúšate, keď čelíte náročnej situácii súvisiacej so správaním vašich detí?
Pridaj komentár