Porozprávajte sa s ktorýmkoľvek rodičom na tému ukladanie detí a vypočujete si rozmanité príhody o záchvatoch hnevu, kriku a podobne.
Ak patríte k tým pár šťastlivcom, ktorým deti zaľahnú a ostanú v posteli bez okolkov, tak to sa asi nebudeme kamarátiť…
Jasné, že len žartujem. Ale radšej mi nehovorte, ako to ide u vás hladko.
Väčšina z nás zvádza s deťmi každovečerný boj – pre dobrú vec. Veď deti predsa potrebujú spánok a pravdupovediac, iná cesta ani neexistuje – spať sa musí.
Nemôžete nechať deti napospas ich hrám a radostiam. To by mohlo viesť akurát tak k tomu, že sa zobudíte na kúdol dymu valiaci sa cez váš horiaci byt.
Ak máme „jeden z tých lepších večerov“, stačí, keď mojim deťom poviem „Ticho a spať!“ zo 23-krát. Vždy sa niektorý z nich snaží vyliezť z postele, lebo je smädný alebo mi potrebuje povedať „už úplne poslednú vec“.
A dosť! Nie, už žiadna „posledná vec“!!! Je čas ísť spať a vaša mama potrebuje, aby ste pekne zaliezli, lebo inak ju už fakt porazí! Povedzme si úprimne, po celodennom hluku a chaose si vari zaslúžim večerný odpočinok, aby som sa trošku zotavila!
Je to len malá chvíľka pre seba, kým celý ten kolotoč začne znova. Tých pár hodín bez detí mi umožní aspoň na moment sa porozprávať s partnerom, bezmyšlienkovite si surfovať na internete alebo jednoducho robiť čokoľvek, čo sa mi zachce – a hlavne v tichu. Aj preto moje deti dávam spať skoro.
Niekomu sa môže zdať, že ich ukladám príliš zavčasu. 19:30 už ležia v posteli, s knižkou alebo iPadom v ruke. (Prosím vás, nenavážajte sa do mňa pre ten iPad. Fakt to nepotrebujem počúvať…)
O 20:00 zhasínam svetlo a nechcem až do rána počuť žiadny detský hlások. Ak sa chce niekto napiť, tak to musí stihnúť do 19:59.
Pýtate sa, či ten čas vždy presne dodržím? Samozrejme, že nie. O to lepší dôvod, aby som začala ukladať skôr, nech už o ôsmej môžem zhasnúť! Čím neskôr s večerným rituálom začnem, tým to býva komplikovanejšie.
To, že zostanú hore dlhšie, má nulové výhody. Mám to odskúšané. Na druhý deň vôbec nespia dlhšie, hoci by sa dalo predpokladať, že to tak bude. Len čo začne svitať, už majú oči rozlepené a vyskakujú z postelí.
A potom neskôr sú vyčerpané a protivné – jednoducho emocionálna katastrofa. Stačí to raz zažiť a hneď budete vedieť, o čom hovorím. Tak nejako podľa mňa vypadá peklo.
Pravdaže, sú situácie, kedy sa to takto prísne dodržiavať nedá, a vtedy sa bez problémov prispôsobím. Napríklad taký Silvester alebo letná prespávačka u kamarátov… No ale ak sa bavíme o pravidelnom dennom režime, tak potom jednoznačne ukladám deti skoro.
Ak si vaše deti robia svoje a idú si ľahnúť, keď sú unavené, tak to je super. Treba to robiť tak, ako to celej rodine vyhovuje. Moje deti potrebujú spánok a ja si potrebujem aspoň na chvíľu vyložiť nohy hore a byť sama so sebou.
Neustály krik a množstvo otázok vás môžu priviesť akurát na pokraj zúfalstva. Aj tak mám už o šiestej večer pri každom raze, čo počujem „Mamiii!“, tiky v očiach.
Potrebujem si pospať rovnako ako moje deti. Dám im večeru, poumývam ich a zakutrem pod perinku čo najskôr. Veď ani sa nenazdám a je tu ďalšie ráno!
Pridaj komentár