Dôvera je kľúčom k pevnému vzťahu s dieťaťom

Rodičovstvo je najnáročnejšia práca, akú si dokážete predstaviť. Zároveň však dokáže byť tou najsladšou odmenou.

Často sme nútení zamyslieť sa nad tým, či veci vidíme a vnímame správne, či dobre rozmýšľame a čo sú naše hodnoty. Práve to nám pomáha rásť a stať sa silnejšími a múdrejšími bytosťami.

Schopnosť reflektovať na vlastné myšlienky a pocity je pre nás prekliatím a požehnaním zároveň. Je to niečo, čo nás odlišuje od ostatných živočíchov.

Výsledkom našej analýzy sa však často dokážeme zmeniť k lepšiemu a zlepšiť aj naše vzťahy s ostatnými aj so sebou samým.

Pokiaľ si pri výchove detí nájdeme čas na reflexiu a starostlivo zvážime rodičovské stratégie, naskytá sa nám príležitosť rozvíjať nové náhľady a perspektívy.

Počas svojej cesty rodičovstvom som už prehodnocovala snáď všetko, čo sa dalo a čo som mala naštudované. To, čo som si vopred načítala, mi dávalo čoraz menší zmysel.

S myšlienkami a názormi, ktoré som kedysi prijala za svoje, pretože zaručene fungujú, dnes vôbec nesúhlasím. Už chápem, že navonok pozitívna zmena v správaní môjho dieťaťa mi absolútne žiadnym spôsobom nemusí pomôcť budovať a rozvíjať náš vzťah.

Dnes je pre mňa na prvom mieste dôvera.

Niektorí ľudia však nerozumejú, čo je to úcta k dieťaťu a budovanie vzťahu, ktorý je založený na vzájomnej dôvere. Nesprávne sa domnievajú, že dieťa musí byť za každú cenu šťastné a oni mu musia dať čokoľvek, po čom zatúži.

Tu však nejde o budovanie vzťahu plného dôvery, pretože dieťa závisí od dospelého a očakáva od neho bezpečie a vedenie.

Pre rodičov je to obrovská výzva a mnohí sa pohybujú niekde medzi prílišnou prísnosťou a nekompromisnosťou alebo mäkkosťou a prispôsobivosťou.

Ak chcete stavať váš vzťah na dôvere, musíte deti naučiť rozumieť svojim emóciám a vedieť s nimi správne naložiť. Túto schopnosť si musia postupne trénovať, pretože v mladom veku ju ešte nemajú vyvinutú.

Ak dieťa primeraným spôsobom upozorníte, že sa blíži čas na nočný odpočinok, môžete dodať:

„Viem, že si smutný, že už nemôžeš pokračovať vo svojej hre. Teraz je čas ísť si odpočinúť a načerpať sily, aby sme sa mohli zajtra opäť spolu hrať. Chcel by si si pred spaním niečo prečítať, alebo dáš prednosť nejaký pekným pesničkám?“

V danom príklade môžete pozorovať hneď niekoľko vecí:

1. necúvate a aj naďalej trváte na svojom,
2. dávate dieťaťu nádej a pomáhate mu vyrovnať sa so zmenou situácie.

V závislosti od veku dieťaťa sa vaša reakcia môže líšiť.

Niekedy majú rodičia potrebu zvýšiť hlas alebo zopakovať svoje požiadavky, pretože deti nespolupracujú. To však neobsahuje jasné usmernenie.

Nezabúdajte na to, že myslenie sa formuje až do polovice dvadsiatych rokov života človeka, niektorí sa dokonca domnievajú, že až do tridsiatky.

Preto by sme od dieťaťa nemali očakávať, že by malo byť vždy schopné regulovať svoje emócie. Je to súčasť vývinu dieťaťa a my ho musíme sebaregulácii naučiť.

Niektorí ľudia sa naučia emócie jednoducho zadržiavať vnútri, čo sa neskôr v ich živote nejakým neželaným spôsobom prejaví.

Na druhej strane, neustále posúvanie hraníc deťom hovorí, že sme si nie celkom istí, a preto sa pri nás prestávajú cítiť bezpečne.

Ako by ste sa cítili vy, keby si váš sprievodca, ktorý by vás mal previesť divočinou, nebol istý tým, kadiaľ má ísť? Možno sa vám tento príklad zdá prehnaný, no dieťa musí vo svojom opatrovníkovi cítiť oporu a bezpečie.

Rodičia by si mali zároveň uvedomiť, že dokonalý rodič neexistuje. Rodičom, s ktorými pracujem, to často pripomínam. Cítime neustály tlak, ktorý od nás vyžaduje, aby sme so seba dávali to najlepšie a reagovali tým najvhodnejším spôsobom, ale sme len ľudia a nie vždy sme vo svojej koži.

Našťastie sa môžeme zlepšovať a trénovať, ako sa v danej chvíli zastaviť, zamyslieť, vrátiť a napraviť to, čo sme vo vzťahu pokazili, alebo môžeme otvorene rozprávať o chybách, ktorých sme sa dopustili a ukázať dieťaťu, ako byť dokonale nedokonalým.

Zdroj: mother.ly, Spracoval: Skvelyrodic.sk