Je to starodávna otázka, ktorú sa rodičia pýtajú svojich detí: „Ako bolo dnes v škole?“ A po celé generácie deti vychrlia nejakú variáciu tej istej vágnej odpovede: „Fajn“. „V poriadku“.
Hm, no správne. Nikto a nič nie je jednoducho „v poriadku“. „Fajn“ je pre ľudí, ktorých nechceme, aby sa dostali k detailom.
„Fajn“ mi nedáva citovú hĺbku a vytúžené pripojenie, ktoré hľadám vo svojich troch dcérach, keď sa ich opýtam na to, ako sa mali dnes v škole.
Viem, že moje deti sa potrebujú odo mňa individualizovať a oddeliť sa odo mňa a byť samostatnými, funkčnými bytosťami. To však neznamená, že ja som pripravená, alebo ochotná zostať v tme, pokiaľ ide o to, čo sa v skutočnosti deje v škole počas dňa.
Trik je v tom, že treba vedieť, ako dostať to, čo chcem. Tak, ako mnohé veci v rodičovstve, toto je naučená zručnosť a načasovanie je všetkým.
Napriek tomu, že mojím najobľúbenejším miestom na začatie konverzácie s mojimi deťmi (hlavne preto, že sú vnímavým publikom) je auto, často po tom, čo ich vyzdvihnem, nie sú správne naladené na rozhovor.
Namiesto toho moje 12-ročné dieťa sa otvára v čase večere, keď je celá rodina spolu a počúva. Moja najmladšia sa zvykne často roztárať v čase, keď sa ide spať, čo zasa nebýva mojou uprednostňovanou voľbou na zmysluplnú konverzáciu, ale je to čas, keď sa ona rozhovorí a mňa má len pre seba.
Moja tínedžerka je najmenej predvídateľná. V niektoré dni víta moje otázky; v iné dni sa stáva frustrovanou a len mi povie, že je príliš zaneprázdnená domácou úlohou na to, aby sa práve mohla rozprávať (och).
Pre mňa to nie je len to, že dosiahnem, aby mi moje deti povedali, čo sa s nimi deje. Je to ťažké. Je to aj o ubezpečení sa, že som schopná sústrediť sa a neprerušovať ich, keď začnú hovoriť.
Popoludnia sú u nás doma hektické kvôli príprave večere a mimoškolským aktivitám. Neviem povedať, koľko možných rozhovorov už bolo prerušených, lebo sme museli robiť iné činnosti.
Naučila som sa sadnúť si, zmĺknuť a počúvať, keď mi začali hovoriť o svojich životoch, a keď som mala to šťastie, aj o ich pocitoch.
Tu uvádzam niekoľko spoľahlivých spúšťačov konverzácií, pomocou ktorých sa dostanete za slovo „fajn“, „v poriadku“:
1. Čo bolo najlepšou časťou tvojho dňa?
2. Čo bola najvzrušujúcejšia vec, ktorá sa stala?
3. Ktoré je najzaujímavejšie miesto v tvojej triede?
4. Čo ťa najviac nudilo dnes v škole?
5. V čom si sa dnes zachoval milo?
6. Keby si mohol dať svojmu učiteľovi prezývku, čo by to bolo?
7. Kto mal dnes najlepší obed?
8. Čo bola najhlúpejšia vec, ktorá sa stala?
9. Čo ťa rozosmialo?
10. Čo si urobil dnes a bolo to milé?
11. Čo urobil niekto iný a tebe to pomohlo?
12. Čo máš najradšej na svojom učiteľovi?
13. Keby si si mohol vybrať, s kým by si chcel sedieť, kto by to bol?
14. Čo si sa hral cez prestávku?
15. Urobil si dnes niečo úžasné?
16. Myslíš si, že pravidlá vo vašej triede sú spravodlivé, alebo nespravodlivé?
17. Je niečo, čo sa stalo a máš k tomu otázky?
18. Bol nejaký moment, kvôli ktorému si sa cítil zmätene?
19. Čo bolo pre teba ťažké?
20. Je niečo, čo chceš, aby som vedela?
21. Na čo sa tešíš na zajtra?
Okrem toho, že som sa naučila, ako naviesť svoje deti, aby odkryli najvnútornejšie tajomstvá o ich školských dňoch, naučila som sa aj poďakovať im za to, že sa so mnou o to podelili.
Z toho vedia, že si skutočne vážim ich skúsenosti a pocity. Posmeľuje ich to k tomu, aby mi o tom povedali.
Keby len triedy mali nainštalované webové kamery, cez ktoré by rodičia mohli monitorovať svoje deti…len žartujem (nie, nežartujem).
Pridaj komentár