Odcudzenie sa dieťaťa od rodiny nie je ničím nezvyčajným, práve naopak – ide o takú bežnú záležitosť, že má aj svoju vlastnú televíznu šou.
Podľa Austrálskeho štátneho inštitútu pre rodinné štúdie, 1 zo 4 detí po opustení domova navštevuje svojich rodičov menej ako raz za rok. Prečo o tom všetci mlčia?
Minulý týždeň sme robili prieskum, v ktorom sme požiadali rodičov nad 60 rokov, aby sa s nami podelili o svoje skúsenosti.
Tucty odpovedí podporili dávne tušenie odborníkov, že odcudzenie detí sa skutočne stáva „tichou epidémiou“. Pre pani Ivetu, 62, je odchod syna z domu ako žiť svoju vlastnú smrť:
„Každý deň sa trápim. Takúto stratu nikomu neprajem zažiť. Je veľmi smutné, ak láska matky nie je dosť silná na to, aby priviedla dieťa aj s jeho rodinou späť do jej života.
No neprestávam dúfať. Veľmi mi chýba, keď tu nie je. Stále ho však nosím vo svojom srdci. Bezpodmienečne ho ľúbim a vždy budem.“
Zjavne však ide o komplexnú záležitosť, ktorá sa neobjaví len tak znenazdajky. Pravdaže sa môže v rodine vyskytnúť udalosť, ktorá situáciu medzi rodičom a dieťaťom vyhrotí.
Je však veľmi nepravdepodobné, že by bola jediným dôvodom toho, že jeden z nich toho druhého zo svojho života jednoducho odstrihne.
Austrálska sociálna pracovníčka a autorka knihy Family Estrangement, Kylie Agllias, sa domnieva, že rozhodnutie preťať rodinné putá zvyčajne prichádza po mnohých rokoch problémov. „Všetka bolesť a sklamanie, ktoré sa postupom času nabaľujú, podrývajú vzájomnú dôveru.“
Samozrejme, každá situácia je osobitá a človek nemusí mať potrebu dať svoje rodinné vzťahy do poriadku. Niekedy môže byť osamostatnenie a prerušenie akýchkoľvek kontaktov tou najlepšou cestou pre oboch zúčastnených.
Pokiaľ však človek má záujem urovnať staré spory, tak sa to dá. No treba počítať s tým, že to nepôjde tak jednoducho.
Prvým krokom je osloviť druhú stranu. Môžete zúfalo túžiť po tom, aby ste to opäť „dali dohromady“, no druhá strana to nemusí cítiť rovnako. V takom prípade by ste mali odmietnutie rešpektovať.
Snažte sa ovládať svoje negatívne emócie a pristupovať k situácii bez konfrontácií. Dajte najavo, že danú osobu stále nosíte v srdci, chcete s ňou opäť nadviazať kontakt a máte len tie najlepšie úmysly.
Ďalším dôležitým krokom je sebareflexia. Ak dotyčná osoba nereaguje na vaše pokusy skontaktovať sa s ňou, skúste sa vžiť do jej situácie. Možno máte pocit, že vy ste ten, komu ublížili, no druhá strana to môže vidieť úplne inak.
Ak druhá strana prijme vašu žiadosť o stretnutie, musíte sa navzájom vypočuť. Možno sa vám nebude páčiť to, čo vám povie (alebo s tým nebudete súhlasiť), ale ak máte skutočne záujem o udobrenie, nezačnite sa hneď obraňovať.
Keď druhá strana dorozpráva, môžete sa rozhovoriť vy. Vysvetlite, čo cítite, priznajte si chyby a ospravedlňte sa. Je pravdepodobné, že toto gesto sa vám vráti.
Neobviňujte, že sa vám na taký dlhý čas dotyčná osoba vzdialila. Minulosť už nezmeníte, tak sa k nej netreba vracať.
Ak vaše stretnutie dopadne dobre, neočakávajte, že sa razom všetko vráti do starých koľají a budete fungovať ako pred odcudzením. Vyžaduje si to oveľa viac času.
A hlavne netreba zabúdať na to, že každý má svoje hranice, ktoré musí ten druhý rešpektovať.
Pridaj komentár