Takto to vyzerá, keď svoje deti necháte zlyhať (a prečo je to dôležité)

Každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Strávime roky výchovou, robíme veľké (a malé) veci, ktoré sú v našej moci, aby veci fungovali.

Plánujeme, zachraňujeme, stresujeme sa, žialime, balansujeme, podporujeme a samozrejme, ochraňujeme svoje deti.

Nikto z nás nechce vidieť svoje deti zranené, nechce ich vidieť bojovať, trpieť alebo zlyhať v niečom, dokonca ani v najmenšej veci.

Bohužiaľ, nezamýšľaným vedľajším účinkom takéhoto prístupu je to, že sme vychovali generáciu detí, ktoré nevedia, aký to je pocit skutočne zlyhať. Dokonca ani nikdy nedostali šancu naučiť sa hodnotným lekciám, ktoré idú so zlyhaním.

Príkladom môžu byť schopnosť otriasť sa po porážke či mať vytrvalosť a hnaciu silu vrátiť sa späť do formy.

Čo spôsobujú naše najlepšie úmysly

S najlepšími úmyslami začneme a pokračujeme v tom, že držíme svoje deti ďaleko od toho, aby zlyhali.

Nechceme ich vidieť nešťastných, máme obavy z toho, ako sa na nás ako rodičov budú iní pozerať, keď naše deti zlyhajú.

Sme na ich strane sklamania, upokojujúc ich, že porážka bude sotva (ak vôbec) ich zlyhaním a že žiaden druh chyby nie je hanebným a potupným.

V konečnom dôsledku sme sa odvíjali od myšlienky, že chyba v žiadnej podobe nie je prijateľná, ani tolerovateľná.

No a potom sa pýtame, prečo máme vysoké školy plné mladých dospelých, ktorí trpia strachom, depresiami a úplným nedostatkom emočného arzenálu. Chýbajú im zručnosti na to, aby zvládli reálny život.

A to je práve to, čo musíme urobiť – nechať ich odskúšať si reálnu, skutočnú, impozantnú chybu.

Čo nerobiť a ako nechať deti okúsiť vlastnú chybu

Ako to vyzerá sadnúť si a pozerať sa na naše deti, ako padajú na zadok, uvedomujúc si, že je to pre nich tá najlepšia vec?

Nuž, nevyzerá to tak, že budeme doručovať zabudnutú desiatu alebo domáce úlohy do školy.

A nevyzerá to ani ako rozpisy domácich prác s pripomenutiami rozložené po celom dome, či zoznamy toho, čo je treba urobiť a stimuly, aby sa veci urobili.

(Aj keď začať s tým, že neurobiť všetky tieto veci je malým krokom k povzbudeniu sebamotivácie a dostatočnosti.)

Nehovorím len o vyhýbaní sa pravidelným materským povinnostiam. Keď hovoríme o tom, že necháme naše deti impozantne zlyhať, myslím tým nechať ich zlyhať (doslova a hypoteticky) v skutočne veľkých veciach.

V noci pred ukončením obrovského projektu (takého, ktorý predstavuje obrovské percento jeho semestrálneho ročníka, vy bežíte do obchodu kvôli gumenému cementu a trojvrstvovej plagátovej preglejke? NEROBTE TO.

Keď vám učiteľ pošle domov upozornenie o disciplinárnom konaní, rýchlo idete obhajovať svoje dieťa a zavoláte učiteľovi spochybňujúc jeho úsudok? NEROBTE TO.

Keď sa vaše dieťa nedostane do malého ligového all-star tímu, do výberu matematickej súťaže, hlavnej úlohy divadelnej hry alebo do čestnej spoločnosti, zavoláte vedúceho krúžku alebo riaditeľa školy požadujúc vyčerpávajúce vysvetlenie, okamžité konanie, alebo nový konkurz? NEROBTE TO.

Keď sa vaša násťročná, alebo dospievajúca dcéra alebo syn zapletú do problémovej situácie svojich priateľov, zatelefonujete rodičom ostatných zainteresovaných detí, zasahujete v snahe vyriešiť ich problémy prv, než to niekoho zraní? NEROBTE TO.

Keď meškajú s termínom na odovzdanie veľkého školského zadania, termínom na podanie prihlášky, alebo termínom v práci, zaskočíte v ich mene a požiadate o predĺženie termínu? NEROBTE TO.

Keď zlyhávajú počas celého semestra a ukáže sa to na výpise známok, prosíte učiteľa, aby to zmenili, dali dodatočný kredit alebo to jednoducho zmenili, pretože on je dobré dieťa? NEROBTE TO.

Prečo to musíte urobiť

Nechať svoje dieťa pôsobivým spôsobom zlyhať je nepochybne jednou z najťažších (ak nie tou najťažšou) vecí, ktorú ako rodič musíte urobiť.

Nie je to práve prirodzené v rodičovskej chémii, že si sadnete a necháte, aby sa vašim deťom stala zlá vec. Avšak experti súhlasia s tým, že je to absolútne nevyhnutné absolvovať ešte v detstve.

Dobré úmysly na zachránu našich detí pred porážkou sú len podkopaním ich odolnosti a nezávislosti.

Jessica Lahey vo svojej knihe Dar zlyhania: Ako sa najlepší rodičia učia nechať veci tak, ako sú, v záujme toho, aby ich deti mohli uspieť, píše:

„Učili sme svoje deti báť sa zlyhania, a počas toho sme zablokovali tú najistejšiu a najjasnejšiu cestu k ich úspechu.“

Čím skôr naučíme svoje deti, že skutočný úspech môže prísť len po tom, keď sme boli zrazení k zemi, zasa a zasa, no postavili sme sa na nohy, o to lepšiu budú mať šancu na prekonanie všetkého, čo im život postaví do cesty.