Existuje jeden príbeh, ktorý obieha internetom a týka sa politiky základnej školy, ktorá bola interpretovaná tak, že študentom už viac nie je povolené mať „najlepšieho priateľa“.
Táto politika tak, ako by ste to aj očakávali, pomerne výrazne polarizovala internet. Ide o politiku, ktorá sa sústreďuje na inklúziu v záujme toho, aby sa nikto necítil vyobcovaný svojimi rovesníkmi.
Tento typ inkluzívnej politiky charakteru „žiaden najlepší priateľ“, bol zavedený na najslávnejšej škole Thomasa Battersea v Anglicku, ktorú navštevuje princ George – ale rozširuje sa aj do niektorých častí Kanady a Spojených Štátov Amerických.
Čo konkrétne presadzuje táto politika
V duchu tejto politiky, ak má, napríklad, vaše dieťa narodeninovú oslavu a chce v škole rozdať pozvánky, musia byť pozvaní všetci študenti v triede, aby sa nikto necítil vylúčený, alebo odmietnutý.
Mohlo by to tiež znamenať, že keď sa deti na ihrisku postavia bokom, vylučujú svojich spolužiakov zo svojich hier.
Pre mňa, ako niekoho, kto mal svojho najlepšieho priateľa po celý svoj život a kto bol aj šikanovaný, je jednoduché vidieť obe strany, teda pozitívne aj negatívne účinky, aké tento typ politiky môže mať na malé deti.
Socializácia malých detí prebieha väčšinou v škole, takže byť schopným vytvárať a udržiavať priateľstvá je kľúčovým momentom. To vieme.
Takisto vieme, že vylúčenie môže mať na deti skutočný a trvácny dopad. Vyrástla som ako jedináčik a môj syn je v súčasnosti tiež jediným dieťaťom v rodine. Vytvárať si priateľstvá bolo preňho ťažké do času, kým nenastúpil do školy.
Cítil sa vylúčený deťmi na miestnom ihrisku, z dôvodov, ktoré neboli známe ani jednému z nás. Pukalo mi srdce zakaždým, keď som videla, ako sa mu ostatné deti vyhýbajú, alebo keď mu hovorili, aby sa nezapájal do ich hier.
Takže táto politika je prínosná pre dieťa, ako je to moje, ktoré malo ťažkosti zapadnúť alebo sa presadiť. Vyžaduje to sústredenie, nehrať sa stále s tými istými deťmi a nabádať deti, aby sa poobzerali mimo svojej zóny pohody a spoznali viacero zo svojich rovesníkov.
Ako politiku inklúzie obhajujú jej podporovatelia
„Je za tým zdravý úsudok. Môžete získať veľmi vlastnícke priateľstvá a je oveľa ľahšie, keď deti svoje priateľstvá zdieľajú a majú širokú škálu dobrých priateľov, než keď sú príliš posadnutí tým, kto je ich najlepší priateľ“, povedal pre The Telegraph Ben Thomas, riaditeľ školy Thomasa Battersea.
K tomu teda toľko. Deti si často privlastňujú svojich najlepších priateľov, stanú sa nimi posadnutí a chýba im tiež emocionálny rozvoj, ktorý by im umožnil držať si odstup od situácií a vytvárať primerané hranice.
Napätia alebo konflikty sa môžu ešte viac vyhrocovať, keď existujú malé kliky, pretože je typické, že niekto sa stane terčom nepriateľstva a táto osoba bude vytlačená. Bez toho, aby sa toto dieťa pripojilo k inému dieťaťu, nemalo priateľov, ktorým sa môže zdôveriť a s ktorými môže tráviť čas, sa konflikt zväčšuje, stáva sa škodlivejším a je ťažšie sa z toho odraziť.
„Snažíme sa hovoriť s deťmi a pracovať s nimi, aby sme ich naviedli k vytváraniu väčších skupín priateľov a aby neboli tak posadnutí priateľmi“, v interview pre the New Your Times v roku 2010 uviedla Christine Laycob, riaditeľka rady poradcov Mary Institute a dennej školy St. Louis Country Day School v St. Louis.
A áno, veľké skupiny priateľov a nesústredenie sa na jednu osobu, ako na jediný zdroj priateľstva je veľmi užitočné na dennodennej báze, osobitne v školskom prostredí.
Táto politika by určite zmiernila stres v triede, keď dochádza k spárovaniu na čítanie, alebo iným skupinovým projektom a povzbudzuje deti k rozširovaniu svojich spoločenských obzorov. Môže to viesť k rozmanitejšej (rasovo, socioekonomicky, atď.) skupine priateľov, čo ako vieme, je tak veľmi potrebné.
Nevýhody politiky prehnanej inklúzie
Neťahajme však príliš veľa Pollyanny k tejto politike, i keď to znie teoreticky úžasne, môže to mať aj svoje nevýhody.
Napríklad, čo sa stane, keď inkluzívna politika požaduje od dieťaťa, aby bolo priateľské k niekomu, kto ho šikanuje? Ja som bola šikanovaná jedným a tým istým dievčaťom od prvej po piatu triedu a často sme boli v tej istej triede.
Ja som sa tak beznádejne snažila byť jej priateľkou a byť k nej milá a ona ma stále týrala a nechala mojich priateľov, aby si vybrali medzi nami dvomi. Bolo by sa odo mňa, v zmysle tejto politiky, vyžadovalo, aby som sa s ňou hrala?
A nezabudnime, že aj najmilšie deti sú niekedy sprostými a len preto, že dieťa je milé k dospelým ešte neznamená, že sa rovnako správa aj voči svojim rovesníkom. Učitelia nemôžu mať oči na každom dieťati každú sekundu počas dňa a my musíme deťom umožniť, aby verili svojim inštinktom a vedeli sa obhájiť, keď sa s nimi nezaobchádza korektne.
Naučiť deti, aby opustili toxické vzťahy a postavili sa na svoju obranu, keď s nimi nezaobchádzajú láskavo alebo s rešpektom je neoceniteľnou životnou zručnosťou – a tou, ktorú sa mnohí z nás učia v živote až príliš neskoro.
A ak my dospelí máme problém vyčleniť sa z nezdravých vzťahov, ako potom môžeme očakávať od detí, aby vedeli, ako to majú urobiť, osobitne, keď im bolo povedané, že sa musia hrať s každým?
Bolo im povedané, že nemôžu mať jedného blízkeho priateľa, lebo to môže spôsobiť, že sa v ťažkých časoch uzavrú do seba. Keď som bola šikanovaná, bola som povďačná za to, že mám blízkych priateľov, o ktorých sa môžem oprieť.
Ak dieťa nemá aspoň jedného blízkeho priateľa ako podporný systém pre prípad, že sa mu niečo zlé stane, potom deťom pripravujeme obrovskú ujmu.
Ak uvedieme tieto politiky do praxe, mali by sme si byť istí tým, že deťom podávame nástroje na rozpoznanie toho, keď niečo nie je správne. Vrátane toho, že nie každý je viac hoden, ak to má znamenať okrádanie detí o ich autonómiu.
Čo si o tom myslí odborníčka
Zakazovať deťom v školskom veku, aby mali blízkych priateľov, môže tiež brzdiť rozvoj zručností, ktoré budú v staršom veku potrebovať pri budovaní priateľstiev.
„Byť populárnym deckom je „trendové“ na strednej škole, ale o 25 rokov vás to rovnakým spôsobom už neoddeľuje a nerobí to z vás vodcu“, povedala v interview pre New York Magazine Rachel Narr, študentka-doktorantka v odbore psychológie na University of Virginia o štúdii, ktorú viedla a v súčasnosti publikovala v časopise Child Development.
V dospelosti často hovoríme o prínose malého okruhu priateľov v protiklade so stresom, ktorý si vyžaduje väčšia skupina povrchných priateľstiev.
Častejšie týchto blízkych priateľov, ktorých si starostlivo udržiavame do dospelosti, získavame práve počas rokov nášho formovania sa. (Stále som blízkou priateľkou s tými istými dvoma ženami, ktoré som stretla, keď som mala 3 roky.)
Je mimoriadne dôležité naučiť deti začleňovať sa, pretože, áno, byť odstrčeným z kruhu rovesníkov je poškodzujúce, osobitne vo veku sociálnych médií. Nemyslím si, že by toto niekto popieral. Avšak odobrať dieťaťu možnosť prijímať vlastné rozhodovanie sa o tom, s kým chce byť v blízkom vzťahu, môže byť tiež problematické a narúša to jeho autonómiu.
V konečnom dôsledku, tieto politiky by mali využívať diskrétnosť bez toho, aby vytyčovali tvrdé línie. Šikanovanie by nemalo byť nikdy tolerované. Začleňovanie, láskavosť a úcta by mali byť modelované a podnecované v plnom rozsahu.
Dovoliť však deťom, aby si zakladali a udržiavali svoje vlastné priateľstvá podľa vlastných pravidiel je tiež kľúčovou životnou zručnosťou, ktorú nie je možné prehliadať ani podceňovať.
Pridaj komentár