Moja dcéra nemá v škole žiadnych priateľov: Keď tínedžer nezapadne

Mám veľmi rád fotografiu z vesmírnej sondy Cassini, ktorá krásne zobrazuje Saturn s jeho prstencami a v pozadí, takmer nebadateľná hviezdička, žiari naša Zem.

Niekedy mi tak pripadá, že aj moja dcéra Ema lieta vo vesmíre prvého ročníka na strednej škole, kde nie je takmer žiadny kyslík.

„Hlavne, že neleží kdesi zasypaná po zemetrasení,“ argumentuje moja manželka Marta, reagujúc tak na príšerné udalosti vo večerných správach. „To máš pravdu,“ hovorím, „ale len pokiaľ si to nemyslela metaforicky.“  

Už som čelil mnohým výzvam rodičovstva – môj syn bol až do svojej puberty posadnutý škriatkami, zaneprázdnená manželka zaplavila našu pracovňu kopami nahromadenej papierovej roboty…

No nič nebolo pre mňa také zdrvujúce, ako pomôcť dcére prežiť sociálnu apokalypsu pri začleňovaní sa do kolektívu na strednej škole.

V škole nemá žiadnych priateľov

Zlé zachádzanie sa zdá byť diabolské a všadeprítomné. Priateľky sa odrazu začínajú zhlukovať okolo jedného protivného dievčaťa, ktorého „jedinečnosť“ zrejme spočíva len v tom, že je o čosi krajšia ako ostatné.

Hneď ako sa „kamarátke“ podarí dostať do „fanklubu“, už sa na Emu ani len nepozrie.

Ema je zmätená, no zároveň vedome odmieta stať sa súčasťou tejto hry. Veľmi ma bolí, keď si uvedomím, že jej spriaznenou dušou je šerif z filmu Táto krajina nie je pre starých. Rovnako ako moja dcéra, aj on vie, že ak chce byť súčasťou, musí zapredať vlastnú dušu.

A pritom sa tak snaží. V rámci svojich možností… Cez voľnú hodinu sa ich spýtala, či by sa k nim mohla pridať a zahrať si s nimi volejbal.

„Nie,“ odpovedá jej so smiechom celý kŕdlik. „Ale neber si to osobne. To nie kvôli tebe. To kvôli nám!“

Som muž v strednom veku a pre mňa je pomerne jednoduché vybrať si, s kým sa budem stýkať a prijať svoje „podivínstvo“ s láskou.

Pre tínedžerku je to však, bohužiaľ, celý vesmír. Je v ňom úplne stratená a každá moja rada je pre ňu v jazyku, ktorému vôbec nerozumie.

„Zlatko, ak ti tie dievčatá dokázali urobiť niečo také, znamená to, že nikdy neboli tvoje skutočné priateľky,“ hovorí jej Marta. „Neber to tak, že ťa opustili…“

Celá tá tragédia spočíva v tom, že Ema je živá bytosť, a tiež je hodna nie hocijakých, ale ÚŽASNÝCH vzťahov a priateľstiev. Je ako hlboká studňa plná živej vody.

Hľadanie nových priateľov

Rada nosí svoje okuliare. Dovoľuje jej to lepšie sa zamerať na svet a jeho krásu a vychutnať si to.

Má v sebe toľko empatie, že keď jej rozprávate nejaký príbeh, podvedome vyjadruje gestami to, čo jej práve hovoríte. Presne tak, ako to robievala, keď bola malá.

Táto tínedžerka si dokázala naplno uvedomiť, aký úžasný, jedinečný a vzrušujúci zážitok jej Boh doprial, keď nás v kajaku na rieke chytila strašná búrka s krupobitím. „Toto je fantastické!“ vykrikovala.

Chodievame spolu do filmového klubu a keď odtiaľ vyjdeme, spustí na mňa nezastaviteľný prúd slov, zatiaľ čo ja sa takmer vôbec nezmôžem na slovo a len si sem-tam čosi zamrmlem popod nos.

Zhrniem to: Je to skutočný človek s vnímavosťou dospeláka, ktorého vystrčili do šialeného sveta adolescentov.

Pýta sa ma, ako si má nájsť nových priateľov. „Vôbec neviem, čo mám hovoriť. Ani ako sa správať,“ vraví mi.

Riešenie sa nezdá byť nijako zložité. Odpovedám jej, že musí byť voči ľuďom ústretová a prihovárať sa im. „Spýtaj sa ich na niečo o nich. Buď k nim milá. Každý jeden ti má čo ponúknuť.”

Chcem, aby z nej bol dobrý človek, bez ohľadu na to, čo ju to bude stáť. Básnik W.H. Auden, vo svojom čase veľmi slávny, bol známy tým, že si na rozhovor vyhliadol najmenej významnú osobnosť v miestnosti.

Nie svojich prívržencov, ani bohatých. Aj ten najnenápadnejší človek nás dokáže niečím obohatiť.

Ema premýšľa, čo treba urobiť, aby si na novej škole získala nejakých kamarátov: Čo potrebujem, aby som bola pre druhých zaujímavá? Čo zo mňa ostane, ak prestanem chodiť na bojové umenie alebo nebudem v športovom krúžku?

Som „len“ niekto? Nie som len ako tá Zem na fotke vesmírnej sondy Cassini, ktorú takmer vôbec nie je vidieť – nie som len jednou z miliárd, nediferencovaná, krehká a pominuteľná?

Hovorím jej, že na výške bude mať takých priateľov, akých potrebuje a akých si zaslúži. Len tak zrazu sa objavia a budú rovnako túžiť po priateľstve s ňou, ako ona s nimi.

Namiesto toho, aby sa stretla so skupinkou rozbláznených priateľov, odchádza so mnou na večeru a potom do kina. Ja si tento čas strávený so svojou dcérou nesmierne vážim, aj ak je to len v dôsledku jej „spoločenského zlyhania“.

Prv než Cassini odpojila kamery a vydala sa na cestu do zabudnutia, urobila ešte poslednú snímku: zachytila oblasť svojho nárazu, zhruba 10 stupňov na sever od Saturnovho rovníka.

Vyzerala ako hmlistý a sčerený oblak. Tento pohľad bol rovnako zlovestnou predzvesťou, ako je ten prázdny čas čakania na to, kedy opäť ráno zazvoní školský zvonec.

Po prezretí posledných záberov je naozaj ťažké nezosobňovať a nevnímať posledný pohľad Cassini na hviezdy ako Lótovu ženu, ktorá sa ešte posledný raz obzrela.

A ako padala, planéta Zem v jej pozadí sa javila tak malá a vzdialená, že sa až človek zamýšľal nad tým, ktorý kút vesmíru je z tejto dvojice ten osamelejší.