Tém, ktoré by mali rodičia so svojimi deťmi prebrať, nie je málo. Jednou z tých najzákladnejších je ľudské telo a právo každého jedinca rozhodovať o ňom a určovať, kto a akým spôsobom sa ho môže dotknúť.
„Včasné rozhovory s deťmi o ich tele sú najlepším spôsobom, ako podporiť ich zdravý vývoj a bezpečnosť,“ hovorí sexuologička Melissa Carnagey. Tieto dialógy predstavujú základ pre pochopenie intimity a tiež sexuálneho zneužitia.
Internetový kanál HuffPost zisťoval, ako sa správne zhovárať s malými deťmi o intímnych partiách a telesnej „autonómii“.
Odpovede mu poskytli sexuologička Melissa Carnagey a sexuálna pedagogička Lydia M. Bowers. Tu sú odporúčania, ktoré by podľa nich mali mať na pamäti všetci rodičia či opatrovatelia.
Všetky časti tela nazývajte správnym názvom
„Časti tela sú jednoducho časti tela,“ hovorí Lydia Bowers. Zdôrazňuje, že slová ako penis, semenníky, vulva a vagína sú normálne pomenovania, a nie nadávky. Nie je dôvod, aby sa rodičia pri ich používaní cítili nepríjemne.
„Ak ide o pomenovanie iných častí tela, bez váhania ich nazývame správne – lakeť, koleno či nos. Nemalo by to byť inak ani pri penise, vulve, vagíne či konečníku,“ prízvukuje Melissa Carnagey.
Existuje viacero dôvodov, prečo by deti nemali nazývať pohlavné orgány prezývkami, ale ich pravým názvom.
Jedným z nich je fakt, že správne výrazy a kontext pomáhajú deťom jasne a zrozumiteľne hovoriť o svojom tele. Je nevyhnutné, aby doma alebo u doktora vedeli presne pomenovať, kde ich bolí, prípadne svrbí či páli.
„Používaním správnych pomenovaní deti lepšie pripravíte, aby mohli s istotou hovoriť o zmenách, ktorými prechádza ich telo v období rastu. Týka sa to hlavne komunikácie so zdravotníkmi a primeraného vyjadrovania sa v prostredí, kde sa učia o zdraví,“ hovorí sexuologička Carnagey.
„Ak sa týmto pomenovaniam vyhýbame, vyvolávame v deťoch pocit hanby a presvedčenie, že je to niečo, čo treba skrývať a o čom sa nehovorí,” tvrdí Lydia Bowers.
Dodáva, že pravé pomenovania sú osožné aj vtedy, keď deti učíme hygienickým návykom a tomu, ako sa správne starať o svoje telo. „Dieťa musí vedieť, že pri osobnej hygiene si konečník, penis, vagína a vulva vyžadujú rozdielny druh starostlivosti.”
Vyhýbajte sa používaniu milých a detských pomenovaní
Hoci nás pri rozhovoroch s deťmi láka používať na pomenovanie častí tela eufemizmy a hypokoristiká, v konečnom dôsledku to môže spôsobiť problémy.
„Mnohé z výrazov, ktoré na tento účel používame, má totiž aj iný význam. Je preto veľmi riskantné nazvať detské genitálie nejednoznačným výrazom. Navyše, ak zažijú nevhodný dotyk cudzej osoby na týchto miestach, môže to viesť k nesprávnemu pochopeniu,” hovorí Carnagey.
Deti by si mali byť vedomé toho, že ich tela sa bez ich súhlasu nikto nesmie dotýkať, a ak sa tak stane, mali by vedieť presne a správne pomenovať, čo sa stalo.
„Aj ak nazývame niektoré časti tela nejakou prezývkou, je nevyhnutné, aby dieťa poznalo aj pravý názov,“ upozorňuje Lydia Bowers. „Ak používame na pomenovanie niektorých častí tela detské slová či prezývky, pretože je pre nás trápne alebo zahanbujúce pomenovať ich pravým menom, upevňujeme myšlienku, že tieto časti sú špinavé, zlé alebo sa za ne treba hanbiť.“
Využívajte každodenné situácie, aby ste dieťa naučili, že len ono rozhoduje o tom, kto a ako sa ho môže dotýkať
„Dôležitým krokom je vytvoriť také domáce prostredie, v ktorom sa všetci navzájom rešpektujú a každý akceptuje hranice ostatných,“ hovorí Carnagey.
Rodičia by nemali od detí vyžadovať, aby svoju náklonnosť prejavovali bez toho, aby to samy chceli, alebo aby ju prijímali od iných, keď nechcú. Je veľmi nevhodné nútiť dieťa k tomu, aby objalo človeka (aj ak je to blízky člen rodiny či súrodenec), ktorého objať nechce, alebo ho pobozkalo.
Namiesto toho, aby ste mu povedali objím ma, sa ho radšej opýtajte, či ho môžete objať. Nechajte rozhodnúť dieťa.
„U nás doma napríklad platí pravidlo, že nikto nemusí dvakrát povedať nie alebo dosť, aby druhí rešpektovali jeho hranice. Zo začiatku to možno treba častejšie pripomínať a viacej deti usmerňovať.
No pokiaľ na tom cieľavedome pracujete, deti si začnú hranice druhých lepšie uvedomovať a zároveň budú očakávať, že druhí budú zas rešpektovať ich hranice.“
Rodičia a opatrovatelia môžu deti učiť hodnote ich vlastného tela a tomu, že o ňom rozhodujú len ony samy, aj počas každodenných rituálov, napríklad pri jedle.
„Keď dieťa povie, že už má dosť a je najedené, nezačínajte s ním boj o moc a nenúťte ho dať si ešte aspoň jeden hlt alebo dojesť, čo má na tanieri. Naučíte ich tak počúvať svoje telo,“ hovorí Carnagey.
Lydia Bowers poznamenáva, že je mnoho príležitostí, ako dieťa naučiť všetky tieto podstatné veci. Dá sa to dokonca aj pri pozeraní televízie či čítaní kníh.
Rodičia sa môžu napríklad spýtať: „Myslíš si, že bolo od princa správne pobozkať princeznú, keď spala? Nemohla predsa vôbec namietať.“
Podľa nej však existujú aj situácie, kedy dieťa o povolenie žiadať netreba, pretože niektoré úkony ešte nezvláda urobiť samo. Ide napríklad o výmenu plienky, návštevu lekára, ktorý má dieťaťu zabezpečiť odbornú starostlivosť, alebo pri kúpanie.
Keby ste sa dieťaťa opýtali, či mu môžete vymeniť plienku, a ono by odpovedalo nie, ostali by vám len dve možnosti: buď by ste násilne porušili jeho nesúhlas, alebo by ste ho nechali v špinavej plienke, čo ohrozuje jeho zdravie.
„Namiesto toho sa o tom s dieťaťom zhovárajte, rozprávajte mu, čo sa práve chystáte urobiť – treba ti vymeniť plienku; teraz použijem vlhčený obrúsok a očistím ťa…
Tak mu preukážete, že jeho telo rešpektujete, že niečo robíte za určitým zámerom a pritom ho o každej vašej činnosti informujete.“
Používajte knihy a videá
Nebojte sa siahnuť po encyklopédiách či príručkách.
V kníhkupectve nájdete množstvo literatúry, ktorá je primeraná veku vášho dieťaťa, a výbornou pomôckou vám môže byť aj internet a vzdelávanie pomocou edukačných videí.
Naučte dieťa dôverovať svojim inštinktom
Sú viaceré spôsoby, ako deti naučiť dôverovať vlastným inštinktom. Potrebujú chápať, že ich telo patrí výlučne im a že ak od nich niečo vyžaduje iná osoba, bez ich súhlasu to nejde.
Carnagey hovorí, že je veľmi dôležité učiť dieťa identifikovať a pomenovávať svoje pocity. Pýtajte sa ho otázky typu „Ako sa teraz cítiš?“ alebo nahlas pomenovávajte, čo vidíte: „Vidím, že sa mračíš. Čo sa v tebe odohráva?“
„Ak sa im budete pravidelne prihovárať a pýtať sa ich, ako sa im darí a čo v danom momente prežívajú, posilníte u nich vedomie hodnoty vlastného tela a posilníte jazyk, ktorý je dôležitý pri pomenovávaní ich zážitkov a skúseností.“ Tak z nich urobíte sebaistých ľudí, ktorí vedia vyjadriť svoje problémy, túžby aj potreby.
Zdroj: huffpost.com, Spracoval: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár