Prečo sa vaše dieťa správa vo vašej prítomnosti horšie (a ako ho upokojiť)

Riešili ste niekedy otázku, prečo sa vaše dieťa správa u príbuzných, starých rodičov či v škôlke oveľa lepšie, ako keď je s vami?

Nerozumiem tomu. Moja dcéra sa váľa po zemi, kričí, plače a ja mám pocit, že ju nedokážem prinútiť k tomu, aby sa obula. Už o pár minút však sedí dedkovi na kolenách a tvári sa, že jej nikdy nebolo lepšie.

Som šťastná, keď ju vidím opäť usmiatu, no nedá mi v duchu sa nepýtať samej seba, ako je to možné. Prečo sa práve pri mne správa tak príšerne?

V takýchto frustrujúcich chvíľach hovorievam sama sebe (aj rodičom, čo ku mne chodia na sedenia s rovnakým problémom), že je pre nás kompliment, ak si dieťa ušetrí svoje výbuchy práve pre nás.

Čudujete sa, prečo? Preto, lebo sa pri nás nebojí byť samo sebou, je najúprimnejšie a zároveň najzraniteľnejšie, ako sa dá.

Môže to byť náznakom toho, že sa uňho formuje sociálne povedomie. Učí sa regulovať svoje emócie v rozličných situáciách.

Aj napriek tomu by vás zrejme zaujímalo, či existuje spôsob, ako predchádzať alebo zastaviť výbuchy zlosti. Pripomeňte si, že vaše dieťa dokáže perfektne zvládať množstvo stresových situácií, ktoré mu prichádzajú do cesty. A vybuchuje takmer výlučne doma, keď je s vami.

Ponúkame niekoľko stratégií, ktoré vám pomôžu upokojiť ho. Závisí to však od veku dieťaťa a spôsobu jeho vývoja.

1. Skontrolujte, či je všetko v poriadku po telesnej stránke

Zistite, či mu cvičenia hlbokého dýchania pomáhajú znížiť pulz. Takéto „bádania“ dieťa naučia, že jeho emočný a fyzický stav spolu úzko súvisia.

2. Hovorte s ním o jeho pocitoch

Spýtajte sa ho, prečo sa tak cíti a či mu nejako môžete pomôcť, aby sa cítilo lepšie.

Prejavte mu empatiu. Povedzte mu, že rozumiete, aké to preň muselo byť ťažké, keď sa v škole alebo u starkých ovládalo, aby neplakalo.

Vysvetlite mu, že má právo byť nahnevané alebo smutné, ale že tieto pocity netreba pretavovať do zúrivých činov.

3. Stanovte pevné hranice

Dovoľte mu prežívať svoje pocity, ale naučte ho, ako ich lepšie zvládnuť.

Existuje nejaká hranica, ktorú by dieťa nemalo prekročiť? Kedy je už výbuchov zlosti priveľa? Kedy sú už príliš silné?

Ako terapeutka hovorím, že je to veľmi zložitá otázka, pretože u detí neexistuje nič ako „normálna“ hladina emocionálnej reaktivity.

Väčšina rodičov, s ktorými pracujem, má v tomto smere zdravo vyvinutú rodičovskú intuíciu. Vedia, či je ich dieťa obzvlášť citlivé, vzrušivé alebo potrebuje špeciálny prístup.

Znaky, podľa ktorých sa to dá rozpoznať, sa objavujú už v útlom veku a najlepšie ich môžete spozorovať, keď sa dieťa hrá so svojimi rovesníkmi, či už v jasličkách alebo v škôlke.

Ak máte pocit, že to sami nezvládnete, navštívte odborníka a poraďte sa s ním. Môže to byť detský lekár, psychológ, výchovný poradca alebo pedagóg.

Pre mnohé matky je to tá najťažšia vec, pretože sa cítia zúfalé a izolované, plné bolesti a zmätených pocitov. Dôverujte svojmu materinskému inštinktu a nehanbite sa požiadať o pomoc.

Zdroj: mother.ly, Spracoval: Skvelyrodic.sk