Prečo treba rozlišovať medzi šikanovaním a nevľúdnosťou

Pracujem ako učiteľ. V mojej profesii sa čoraz častejšie stretávam s tým, že rodičia termínom „šikanovanie“ nesprávne zastrešujú takmer všetky nepríjemnosti, ktoré sa v škole odohrávajú medzi ich deťmi a spolužiakmi.

Bohužiaľ, „šikana“ na školách skutočne existuje a má veľmi vážne následky, jak z krátkodobého, tak z dlhodobého hľadiska. Treba si však uvedomiť aj to, že tento termín má veľmi konkrétny význam.

Hoci pre výraz „šikanovanie“ existuje niekoľko definícií, základ majú všetky spoločný. Stopbullying.gov uvádza, že šikanovanie je „neželané agresívne správanie detí v školskom kolektíve“.

Na stránke sa ďalej uvádza, že musí ísť o nevyrovnané sily (či už ide o fyzickú silu, popularitu či o prístup k informáciám) a takýto vzorec správania sa musí (príp. by sa mohol) vyskytovať opakovane.

„Prostriedkom šikanovania sú vyhrážky, ohováranie, fyzický alebo slovný útok a snaha úmyselne vyčleniť jednotlivca zo skupiny,“ uvádza stránka stopbullying.gov.

Ak dôjde k šikanovaniu, treba okamžite zakročiť. Takmer vždy je nevyhnutný zásah dospelého, či už ide o rodičov, zamestnancov školy, výchovných poradcov či dokonca orgány činné v trestnom konaní.

Nedávna príhoda, ktorá sa týkala jedného z mojich detí, mi však pripomenula, že nie každá nevľúdnosť je šikanovaním. Moje dieťa sa stalo terčom sarkastických a nepríjemných poznámok jedného z mojich kolegov. Jeho správanie bolo neprimerané a odradzujúce a moje dieťa sa cítilo „zarazené“ a odstrčené.

Vo svojom zamestnaní pracujem už veľmi dlho. Zároveň som rodičom piatich detí. Pomaly sa blížim k 50-tke. Dalo by sa predpokladať, že v tomto veku už budem reagovať rozumne.

No keď mi moje dieťa doma porozprávalo, čo sa deje, strašne som sa rozčúlil a reagoval som veľmi vznetlivo. Dotyčného učiteľa som ihneď odsúdil.

Verím, že väčšina rodičov si už niečím podobným prešla. Pod vplyvom silných emócií takéto správanie poľahky označíte za šikanovanie. Je predsa na prvý pohľad jasné, kto je obeť a kto agresor.

No bolo by namieste, keby rodičia odolali tomuto pokušeniu a najprv si celú situáciu nechali v pokoji prejsť hlavou. Použitie termínu šikanovanie treba naozaj dobre zvážiť.

Keď som sa trochu upokojil, uvedomil som si, že v našom prípade o šikanovanie nejde. Zo spomínanej definície absentovalo takmer všetko (okrem nepomeru síl). Človek sa môže správať necitlivo a neobozretne, nedospelo, hrubo, ba dokonca aj agresívne, no nemusí ísť o šikanovanie.

Toto by mali vedieť všetky deti, pretože ich šťastie či pracovné úspechy budú do veľkej miery závisieť od toho, ako dokážu zvládať medziľudské vzťahy a riešiť konflikty.

Ak každú nepríjemnosť „odpíšeme“ ako šikanovanie, deti tým do života veľmi nepripravíme. Prinajmenšom ich naučíme veci pomenovávať nesprávnym menom.

„Ak šikanovanie vnímame „len“ ako hrubé správanie, banalizujeme tým veľmi vážny prípad zneužívania detí druhými deťmi,“ tvrdí v článku zverejnenom v časopise Psychology Today klinická psychologička Eileen Kennedy-Moore.

„Platí to aj opačne; ak každú nepríjemnú situáciu, v ktorej sa naše dieťa ocitne, nazveme šikanovaním, predávame deťom veľmi nezdravú informáciu.

Deti to chápu tak, že sú zraniteľné a že sa ani s najmenšími náznakmi hrubého správania nedokážu vyrovnať samy.“

Už roky sledujem rodičov, ako nesprávnym narábaním so slovom šikanovanie vo svojich deťoch podporujú túto „krehkosť“. Pamätám si na žiačku, ktorá mala svoj okruh priateľov, ale chcela sa dostať do populárnejšej skupinky.

Dievčatá v tejto skupinke mali k sebe viac než blízko, pretože ich rodiny sa navzájom roky poznali a priatelili. Nesprávali sa k novej kamarátke hrubo ani neslušne.

Dokonca by som povedal, že boli priateľské. Keď si k nim prisadla na obede, rozprávali sa s ňou a snažili sa ju medzi seba začleniť. Bežne sa s ňou bavili aj v škole.

Keď niektorú z nich zavolala do kina, išli a užili si to. No nevpustili ju dovnútra svojej skupinky. Zakaždým, keď podnikli niečo bez nej, jej rodičia ich obvinili zo šikanovania.

Iné dievča bolo zas zapálené pre už neviem aký predmet. Raz počas diskusie rozprávala tak horlivo, že sa jeden spolužiak začal nahlas smiať na tom, ako vášnivo zareagovala. Opäť rovnaká reakcia – rodičia dievčaťa označili jeho správanie za šikanujúce.

Netvrdím, že takéto situácie sú v poriadku, no rozhodne nejde o šikanovanie. Je zjavné, že rodičia precítili bolesť svojho dieťaťa. No zveličili zámer a správanie spolužiakov, zatiaľ čo minimalizovali skutky vlastného dieťaťa a jeho možnosti.

Dieťa sa vžilo do úlohy obete, ktorá je bezmocná a nedokáže situáciu zmeniť.

Ako tie dievčatá rástli, boli voči urážkam a nepríjemným situáciám (ktoré sa nedali nazvať šikanovaním) čoraz menej „odolné“. Ich emocionálna nevyspelosť a prehnané reakcie spôsobili, že ich spolužiaci spomedzi seba vylúčili.

Kennedy-Moore vo svojom článku poznamenáva, že ak výraz šikanovanie používame nesprávne alebo „okresávame“ jeho význam, banalizujeme samotné šikanovanie.

To má ďalší dôsledok, ktorí si mnohí ani neuvedomujú: ak niekto v škole nahlási šikanovanie, ktoré sa po prešetrení prípadu nepotvrdí, dôveryhodnosť tejto osoby sa tak výrazne zníži. Dospelí – rovnako ako spolužiaci – nebudú v budúcnosti brať jej sťažnosti vážne.

Takisto aj obvinenie dieťaťa zo šikanovania druhých môže mať závažné sociálne, emocionálne a iné dôsledky, pretože z obvinenia sa môže veľmi rýchlo stať „označenie“, pred ktorým sa nedá ujsť. Takéto dieťa býva často vyobcované z kolektívu a osamelé, bez možnosti napraviť alebo získať späť svoju reputáciu. Ak takéto označenie dieťaťu „prischlo“ neprávom, môže to mať obzvlášť zdrvujúce následky na jeho psychiku.

Iróniou je, že termín šikanovať znamená škodiť či ubližovať niekomu, kto sa nedokáže brániť. Takže ak dospelý označí nejaké dieťa za páchateľa šikany, tiež môže ísť o určitú formu šikanovania.

Ako teda reagovať, ak dieťa zažíva neprávosti alebo nepríjemnosti, ktoré sa nedajú nazvať šikanovaním? Odpovedať na túto otázku nie je vôbec jednoduché, pretože situácie – ako aj deti – sú veľmi rozmanité.

Myslím si, že predovšetkým si treba položiť otázku Aké mám možnosti? a následne sa zamyslieť, čo pre nás z jednotlivých možností vyplýva.

Deti sa potrebujú porozprávať o správaní „agresora“. Treba ich vypočuť a prejaviť empatiu. Ja potom zvyčajne premostím otázkou: „No dobre, a čo by si teda mohol/mohla urobiť?“

Táto veta dieťa často povzbudí. Skúsenosti ma presvedčili, že ak má konanie konkrétny zámer, vzbudzuje nádej a dodáva silu.

Stáva sa, že dieťa nevie nájsť správnu odpoveď, pretože je príliš nahnevané, chýbajú mu skúsenosti alebo sa mu to zdá proti zdravému rozumu či jeho intuícii. Spomínal som, že moje dieťa sa cítilo byť v pasci a nevedelo reagovať.

S manželkou sme celú situáciu prebrali, potom sme sa o tom porozprávali všetci spoločne a navrhli sme možné riešenia.

Jeden z návrhov pomohol problém vyriešiť a čo je dôležitejšie, moje dieťa sa vďaka nemu naučilo, ako vyriešiť problémovú situáciu. Keby sme celý prípad označili ako šikanovanie, nikdy by nezískalo takú významnú skúsenosť.

Musíme sa naučiť pozorne hodnotiť komplexné situácie, sledovať dynamiku vzťahov a reagovať ohľaduplne.

To si vyžaduje a zároveň pomáha rozvíjať súdnosť, čestnosť a uvedomovanie si seba samého. Ak budeme našim deťom vzorom, dokážeme im pomôcť vypestovať si tieto vlastnosti.