
Je vaše dieťa rojko?
Deti sú z väčšej časti šťastní rojkovia. Rojčenie je pre ne prirodzené a hrá v ich vývoji dôležitú úlohu. Veľmi často sa stáva, že rodičia – rovnako ako učitelia – rojčenie označujú za jeden zo symptómov nedostatku pozornosti alebo príznak lenivosti či zaháľania.
Najnovšia štúdia však zistila, že „pozitívno-konštruktívne“ rojčenie vôbec nesúvisí s psychologickými poruchami.
Naopak, ide o bežnú činnosť, ktorá odzrkadľuje detskú predstavivosť a radosť zo snívania s otvorenými očami.
Výskum vo veľkej miere spája rojčenie s detskou kreativitou, zdravou formou sociálnej adaptácie a dobrými výsledkami v škole.
Výsledky štúdie z Nového Zélandu dokazujú, že imaginárny priateľ deťom pomáha rozvíjať jazykové zručnosti a môže im pomôcť zlepšiť aj výsledky v škole.
Iný výskum uvádza, že deti, ktoré nemajú dostatok času na rojčenie alebo trávia priveľa času sledovaním televízie, bývajú „suchopárne a bez predstavivosti“.
Tieto výsledky úzko súvisia s objavmi psychológov Jeroma a Dorothy Singer. Tí vo svojej rozsiahlej štúdii na tému deti a rojčenie zistili, že detské predstavy a fantázie, ktoré sú pretavované do každodenných realistických hier, pomáhajú deťom pri spracovávaní informácií.
Deti sa snažia pochopiť komplexné emócie a udalosti, no chýbajú im k tomu životné situácie. Tieto medzery vypĺňajú vymýšľaním si príbehov, ktoré sú pripodobením skutočných životných situácií.
Malcolm Gladwell v The Tipping Point píše o 2-ročnom dievčatku, ktoré sa so sebou zvyklo dlho rozprávať a potom zaspalo. Jeho mozog sa totižto prepol do hladiny alfa, ktorá sa spája s rojčením.
Rodičia považovali tieto rozhovory za fascinujúce, a preto ich nahrávky dali na lingvistický rozbor. „Jazykovedci zistili,“ píše Gladwell, „že rozhovory, v ktorých sa Emily rozpráva sama so sebou, sú na vyššej jazykovej úrovni ako tie, v ktorých sa rozpráva so svojimi rodičmi…
Vymýšľala si príbehy, ktoré vysvetľovali a zoraďovali veci, ktoré sa v jej živote udiali… Tento proces je nevyhnutnou súčasťou detského duševného rozvoja.“
Spomínaný príbeh sa však veľmi líši od nasledujúceho, v ktorom ide o 7-ročného chlapca trpiaceho schizofréniou. Má stovky imaginárnych priateľov a nedávno zavítal aj na televízne obrazovky do programu The Oprah show.
Halucinácie a preludy nie sú ani zďaleka to isté ako snívanie s otvorenými očami. Dospelí aj deti vedia rozlíšiť, že ide len o predstavy a túžby, fantázie, hru a dokážu sa vôľou alebo nejakým vonkajším podnetom či vyrušením vrátiť do „reálneho“ sveta.
Tí, ktorí trpia halucináciami a preludmi, veria, že to, čo prežívajú, sa skutočne deje.
Snívanie za bieleho dňa má aj svoje sociálne prínosy. Deti si takto dokážu predstavovať rozhovory a udalosti, vďaka ktorým nadobúdajú sociálne zručnosti a empatiu.
Výskumníci zistili, že deti, ktoré dokážu pri hre aplikovať nejaký vymyslený príbeh, sa oproti deťom bez fantázie hrajú spokojnejšie a dlhšie.
Deti, ktoré nevyužívajú svoju predstavivosť, sa napríklad pri stavaní kociek začnú rýchlejšie nudiť a budú hľadať „zaujímavejší“ podnet, napríklad sa rozhodnú zbúrať kamarátov hrad.
Podľa tohto príkladu môžeme povedať, že nie rojčenie, ale práve jeho nedostatok môže byť dôvodom, prečo sa dieťa nedokáže dlhodobejšie hrať.
Ide o veľmi spornú tému. Poruchy pozornosti a ich symptómy sú veľmi spletité a dá sa o nich veľa diskutovať. V článku sa skôr snažíme poukázať na to, že rojčenie je pre deti úplne prirodzené a prináša so sebou množstvo pozitív.
Mali by sme si to uvedomiť a nesnažiť sa naše deti o takéto snívanie pripraviť. Ak je dieťa silný rojko, netreba sa hneď báť, že má poruchu pozornosti. Práve naopak – môže v ňom driemať nádejný vedec, spisovateľ, umelec alebo vizionársky podnikateľ.
Môže vám to pripadať zvláštne či dokonca paradoxné, ale deti (aj dospelí) sa na svoje predstavy dokážu veľmi sústrediť. Navyše niektoré z takýchto predstáv môžu byť tvorivejšie a užitočnejšie ako úloha, ktorú odsúvajú bokom.
Preto netreba vynášať unáhlené súdy. Fantazírovanie je vysoko kreatívna forma duševnej zainteresovanosti a pre deti je nevyhnutnou pomocou pri spracovaní zložitých informácií a emócií.
Kto je autorom?