Veľmi ťažko sa mi to pripúšťa, ale ja sama si niekedy uvedomujem, že moje dieťa je pre mňa taká malá neznáma.
Naposledy som to pocítila na ihrisku, keď som pozorovala syna pri futbalovom zápase. Hnal sa za loptou s dravým, až hrozivým výrazom v očiach (ten som uňho dovtedy vídavala len pri návštevách zubára).
Uchmatol ju omnoho vyššiemu protivníkovi, zatiahol na bránu a dal gól! Áno, bola som naňho veľmi hrdá, no zároveň som ostala zvláštne zmätená. Uvedomila som si totiž, že o tejto „súťaživej črte“ svojho syna som doposiaľ nevedela.
Ešte pred rokom by som bola tvrdila, že môj starší syn (vtedy 5-ročný), nemá o šport absolútne žiadny záujem. Bavilo ho spievať a „recitovať“ nabifľované fakty o významných osobnostiach.
Rád si kreslil a zaujímali ho dejiny. S manželom sme sa zhodli, že z neho žiadny atlét nikdy nebude a prijali sme to.
Jedného dňa dostal od kamaráta knihu s nálepkami národnej futbalovej ligy a začali sa s ním diať divy. To, čo zo začiatku vyzeralo ako posadnutosť zbieraním nálepiek, prerástlo do celkovej futbalovej obsesie.
Toto dieťa, ktoré sa predtým dokázalo potknúť aj o svoju vlastnú nohu (máme aj video, ktoré to priamo dokazuje), sa nejako zázračne premenilo na Lionela Messiho v menšom. Väčšinu zápasu som naňho doslova civela v nemom úžase.
Len čo sa narodil, hneď som sa snažila zistiť, aké to bude dieťa. V nemocnici som podrobne skúmala jeho tvár a rozmýšľala, či sa podobá viac na mňa alebo na manžela. Okrem mňa to však robili všetci, čo nás prišli pozrieť. Každý bol zvedavý, do ktorej rodiny bude viac zapadať.
Čoskoro som si uvedomila, že to isté robia aj priatelia mojich rodičov: snažia sa zaradiť dieťa, aby dokázali lepšie pochopiť jeho osobnosť a mohli o tom porozprávať ostatným.
V práci mi noví pacienti predstavujú svoje deti hneď vo dverách ich najvýraznejšími charakterovými črtami: „Toto je Daniel, má 5 rokov, veľmi vážny chlapec. Eva, jeho mladšia sestra, je zas taká divoška, a Lia, naša najmladšia, to je naša princeznička.“
Prečo majú rodičia takú silnú potrebu dieťa nejak „zaškatuľkovať“?
Možno je to preto, lebo nám to dodáva pocit, že máme veci viac pod kontrolou. Ak si myslíme, že vieme, kým naše deti sú, dokážeme lepšie predpokladať, aké bude ich následné chovanie či nálada. Pomáha nám to znižovať úzkosť, ktorú v nás vyvoláva zodpovednosť rodičovstva.
Celé to však má jeden háčik: naše deti neustále rastú a menia sa. Akonáhle máme pocit, že si ich už vieme zatriediť a tomu obrazu prispôsobíme všetko naše snaženie a energiu, už to nie je pravda a nastáva ďalší posun.
To, ako môj syn hral, pre mňa nemuselo byť žiadnym prekvapením. Prekvapil ma už niekoľkokrát.
Uvedomila som si, že nie vždy dokážem úspešne predpokladať, ako sa bude moje dieťa správať v nových situáciách. Chcela som mu kúpiť obliečky s futbalovým motívom, ale zháčila som sa.
Veď o pár mesiacov ho futbal vôbec nemusí baviť. Možno sa začne zaujímať o Minecraft, alebo sa bude venovať spevu. Netuším.
Rozumiem, že sa do toho nemôžem vrhnúť a začať ho prihlasovať na čokoľvek, čo sa týka futbalu. Najprv si musím byť istá, že to má trvácnosť. Nechcem však naňho vyvíjať žiadny nátlak – chcem, aby futbal miloval, ale nie preto, že to od neho očakávam.
Aj my dospelí fungujeme s myšlienkou, že sa dokážeme zmeniť. Počíta s tým priemysel aj celá psychoterapia (vrátane môjho odboru, ktorým je kognitívno-behaviorálna terapia).
Sami aktívne podporujeme našich drahých a blízkych, aby sa nebáli a priviedli do svojho života zmenu, či už vo svojej kariére, koníčkoch, alebo vo vzťahoch. Veríme a očakávame, že aj dospelí sa dokážu zmeniť.
Myslím, že rovnako by sme mali zmýšľať, aj pokiaľ ide o deti. Pre mňa ako matku to znamená uvedomiť si, že môj syn potrebuje dostať priestor, aby mohol zistiť, kto je.
Musím ho prestať „škatuľkovať“ i napriek tomu, že mi to pomáha zbaviť sa vlastnej úzkosti. Musím ho vnímať s otvorenou mysľou a dať mu najavo, že ho akceptujem a prijímam takého, aký je.
Samozrejme, musím ho uisťovať, že tu preňho vždy budem. Musí vedieť, že ma na tej tribúne nájde – budem tam sedieť a čakať, pripravená kedykoľvek sa k nemu pripojiť na ceste za ďalším dobrodružstvom.
Zdroj: Skvelyrodic.sk
Pridaj komentár