Objavila som tajomstvo výchovy detí ku vďačnosti vo svete nárokov.
Nakloňte sa sem a ja vám poviem…
To neexistuje.
Každý domov a každé dieťa je iné. To je tá jedna z vecí, ktorá robí život rodiny takým úžasným a stimulujúcim – sme unikátni! Neexistujú dve úplne rovnaké rodiny.
To, čo funguje v jednej, nemusí fungovať v druhej. Všetci to robíme najlepšie, ako len vieme.
Ja som ale samé ucho, keď počujem, čo funguje niekomu inému, pretože človek nikdy nevie! Krása spoločenstva spočíva v tom, že sa môžeme učiť z chýb a úspechov iných.
Ešte som nedokončila svoju rodičovskú cestu; som s vami v zákopoch.
Sú tu ale 4 veci, o ktorých som zistila, že môžu byť pomocou v snahe vychovávať deti, ktoré budú vďačné za to, čo majú.
1. Z nášho domova môžeme vytvoriť bezpečné miesto
„Dúfam, že v škole takto nekonáš!“ Zdvihnite ruku, keď ste to už povedali.
Zvykla som sa diviť, prečo sú o mojich deťoch vydávané žiarivé správy v škole, kostole či pri mimoškolských aktivitách a potom, keď prídu domov, konajú ako malí démoni.
Jedna staršia mama mi to raz vysvetlila. „Kristína, nie je to to, čo chceš? Učíš ich ako konať a zaobchádzať s inými a ony to robia tam, kde to je najdôležitejšie.
Zodpovedajú pravidlám spoločnosti, keď sa nedotýkajú alebo nehovoria na chodbe a keď sa dostanú domov, jednoducho len potrebujú pustiť zo seba všetko von. Doma sa cítia bezpečne – preto ich vidíš, aké sú, keď sa prejaví to, čo je v nich najhoršie.“
Nuž, nechajte ma povedať to, bola to dobrá správa pre túto mamu.
Nemusím hovoriť, že počnúc týmto momentom to bolo povolené všetkým v dome. Dodržali sme rovnakú štruktúru a pravidlá, aké sme vždy mali, ale pomohlo mi to pochopiť rozdiel medzi dvomi rôznymi prostrediami.
Chcem, aby môj domov bol bezpečným miestom. Chcem, aby to bolo miesto, kam si dovedú svojich priateľov a uvoľnia sa. Chcem, aby sa moje deti cítili dostatočne bezpečne na to, aby sa zverili so svojimi zápasmi a prehreškami a podelili sa o svoje úspechy.
2. Môžeme uprednostniť vzťahy pred pravidlami
Mám v povahe riadiť sa pravidlami. I keď sa snažíme vychovávať naše deti v domove naplnenom láskavosťou, niekedy staré zvyky ťažko umierajú.
Trvalo mi to dlho, kým som zbadala, že dodržiavať pravidlá nie je vždy v súlade s tým, čo je podľa srdca správne.
Keď si zvolíme láskavosť a nie zákon, v skutočnosti uprednostňujeme vzťah a nie pravidlá.
Tým som nepovedala, že by sme nemali mať pravidlá. Mám ich plný zoznam. Musí však byť prípustná aj nejaká tá pružnosť. Budú chvíle, keď budeme musieť odložiť pravidlá nabok v záujme záchrany vzťahu.
Napríklad, zo začiatku som vytvorila pravidlo, podľa ktorého každý musel zjesť na večeru všetko, čo mal na tanieri, každý večer, inak čelil následkom. Snažila som sa presadiť si to, ale jedno z mojich detí roky zápasilo so senzorickými reakciami na určité textúry potravín.
Potom som sa zamyslela nad tým, či s tým budeme stále bojovať.
Namiesto toho som sa začala vyhýbať niektorým potravinám, ktoré spúšťali v mojom dieťati tento problém, spravidla požiadam citlivého stravníka, aby vyskúšal čokoľvek, čo je servírované, lebo „mohlo by sa ti to páčiť.“
A ak to dieťaťu nejde, vždy tu je poruke arašidové maslo a chlieb.
Nepripravujem dve večere. (Niektorí z vás, ktorí nesúhlasíte s tým, že „tu sedíte, kým sa skončí večera a keď to nezjete, budete to mať na raňajky“, sa teraz mrvíte, to som si istá).
My sme ale zistili niečo, čo u nás funguje, pretože môj spôsob urobil z večere nočnú moru mojej rodiny a ubližovalo to môjmu vzťahu s deťmi.
Keď naše deti na nás vyvíjajú nátlak, našou prvou reakciou je zatlačiť späť. Avšak mnohokrát, keď ony bojujú, nepotrebujú viac disciplíny – potrebujú viac lásky.
3. Môžeme si zvoliť život v spoločenstve
Zámerne trávime čas s ľuďmi, ktorí chcú dosiahnuť rovnaké výsledky ako my.
Neznamená to však, že to je dokonalé alebo dokonca úplne v poriadku, ale keď necháme ľudí vnútri našich životov a staneme sa zraniteľnými, oni uvidia naše problémy.
Uvidia, že nemáme všetko v poriadku; uvidia, že sme takí ako oni. Ľudia. Učíme sa byť lepšími, spoločne. Pomôcť našim deťom spojiť sa veriacimi v ich veku bolo v našej rodine vždy veľmi vysokou prioritou.
Tento príspevok bol z mnohých aspektov život zachraňujúcim, pretože im poskytol pozitívny vplyv rovesníkov v každom smere.
4. Môžeme sa modliť za naše deti
Nič, čo urobíme, alebo povieme nemôže nahradiť sklonenie našich hláv a modlenie sa za naše deti.
Na tejto ceste sa vyskytlo niekoľko naozaj ťažkých dní, keď som išla do postele zaťažená myšlienkami kvôli jednému zo svojich detí a spala som nepokojne, len aby som na budúce ráno čelila ďalšiemu konfliktu.
Veľakrát som to chcela vzdať. A len na jednom mieste som našla povzbudenie a pokoj – na svojich kolenách. Je niečo hlboko duchovné a hojivé v tom, keď pokoríme svoje telo a svoju pýchu a záťaž zložíme k nohám Ježiša.
Modlitba je často to posledné, na čo myslíme, keď sa dni rodiča stávajú ťažkými. Šetríme si to na chvíle beznádeje, keď sa objaví neočakávaná diagnóza alebo rebélia.
Avšak Boh chce kráčať po tejto ceste s nami. Ako mama sa necítim kvôli ničomu menej sama, alebo viac povzbudená, ako keď odovzdám svoje bremená tomu Jednému, ktorý ma vychováva.
Pridaj komentár