Minule mi jedna mamička s nadšením rozprávala o svojich plánoch na voľný víkend. O deti sa jej vraj postarajú „babička s dedkom“ (naozaj jej to prajem).
Vídavam starých rodičov, ako kráčajú ruka v ruke s vnúčatkom do školy, zatiaľ čo ja v zúfalstve a s krikom pripútavam svoje deti do autosedačiek. Syna vyhadzujem na rohu na poslednú chvíľu (a fakt si neviem ani len predstaviť, že by som ho stihla odprevadiť s mojimi ostatnými troma deťmi do školy načas).
Niektoré z mojich kamarátok len tak „odložia“ deti u nejakých príbuzných a vybavia si nákupy, stretnutia alebo čokoľvek iné.
A moja zatrpknutá myseľ mi dookola opakuje: Ach, to musí byť super… Ja si takúto pomoc a podporu ani len nedokážem predstaviť.
Často rozmýšľam, o čo by bol život jednoduchší, keby som mala z tej pomoci čo i len za zlomok… Myslím takej skutočnej pomoci. Takej, ktorá je tu pre mňa, keď potrebujem, môžem sa na ňu 100% spoľahnúť a nemusím sa cítiť previnilo, že niekoho otravujem.
Samozrejme, aj ja sa mám na koho obrátiť v stave najvyššej núdze. No povedzme si na rovinu – koľko percent zo všetkých situácií sú stavom najvyššej núdze?
Väčšinu dní ma prepadá ten istý pocit: Som na všetko sama.
Viete, čo je fakt sila? Chodiť na triedne stretnutia (na ktorých majú byť prítomní výlučne rodičia) s dvojkočíkom naloženým chrumkami a keksíkmi, dúfajúc, že vaše deti aspoň na 5 minút zabavia.
Bohužiaľ, nikdy to nefunguje. Dcéra neprístojne mraučí, lebo aj ona chce byť súčasťou triedy, a moje dvojčatá vyhadzujú sušienky z kočíka a keď na ne prísne zazriem, začnú sa smiať ako pojašené.
Už snáď ani nedokážem spočítať všetky tie stretnutia, na ktoré som so sebou vliekla všetky štyri deti, ktoré tam vôbec nemali byť (hlboko sa ospravedlňujem predovšetkým môjmu gynekológovi).
Keď už hovorím o tých lekárskych prehliadkach, nedávno som si uvedomila, že ja vlastne nemám všeobecnú lekárku! Bývam v tom istom meste už tri roky, a ešte som sa k tomu stále nedostala…
Ani k zubárovi nezavítam nejako extra často. Moje návštevy stomatológa sú obmedzené na najnevyhnutnejšie prípady. Ak ma teda bolí jedna strana tak, že na nej nedokážem vôbec žuť, vtedy usúdim, že už naozaj treba, aby sa mi na to pozrel.
Preventívne prehliadky sú pre mňa veľkou neznámou… Je to vôbec niečo pre matku viacerých detí? Pripadá mi to ako nejaká vymoženosť a nájsť si na to čas sa mi zdá zbytočný luxus.
Áno, viem, existujú rôzne centrá, kde sa o vaše deti postarajú. No tri alebo štyri deti vám na poslednú chvíľu nikto nevezme (a len tak medzi nami, keď vidím, aký je registračný poplatok, tak sa mi chce plakať a poviem si, že to zvládnem aj s nimi na krku).
Tento rok som mala tú vymoženosť letieť v noc mojich narodenín so všetkými štyrmi deťmi do nemocnice na urgent, aj keď choré bolo v skutočnosti len jedno.
A to moje choré 6-ročné chúďa muselo čeliť útokom jeho dvoch mladších bratov, ktorí ho chceli vyštvať z nemocničného lôžka a nechať si ho pre seba.
Šklbali mu všetkými končatinami a vykrikovali, aby zliezol z postele. Takmer poničili celé medicínske vybavenie a po izbe rozhádzali všetky drobnosti, ktoré pre ne ochotné sestričky našli a podarovali im, aby sa nenudili.
Musím však povedať, že sme mali veľké šťastie a natrafili sme na skvelú opatrovateľku. Keď už je toho na nás fakt priveľa alebo jednoducho ideme niekam, kam deti naozaj vziať nemôžeme, tak si „zaplatíme“ pekný večer.
No nebolo by krásne, keby sme to mohli mať aj my zadarmo?
Noc, kedy nebudem neustále kontrolovať svoje hodinky ako Popoluška? Len tak zavolať mame, otcovi, bratovi, sestre alebo svokrovcom, ktorí aspoň občas radi a ochotne strávia čas s mojimi deťmi?
Najhoršie na tom všetkom je, že našim deťom tá rodina chýba ešte viac ako nám. Vídavajú starých rodičov svojich spolužiakov na rôznych školských a športových podujatiach.
A keď nás príde navštíviť naša blízka rodina, vidíme, ako by to mohlo vyzerať, keby sme žili bližšie a mohli sa stretávať pravidelne. Dostávali by rovnako veľa lásky a pozornosti ako ich kamaráti.
Nielen od nás, ale aj od starých rodičov, tety, uja… Tá predstava spoločne oslávených narodenín v kruhu rodiny či prázdnin a sviatkov strávených s bratrancami a sesternicami je taká krásna…
Viem, že nie všetky rodiny žijú „pokope“ alebo majú výborné vzťahy. Niektorí by možno radi žili od svojej rodiny čo najďalej.
No ak máte príbuzných, s ktorými výborne vychádzate a boli by ste s nimi radi oveľa častejšie, takáto obrovská vzdialenosť vo vás vyvoláva pocit, že ste ochudobnení nielen o ich podporu, ale aj o možnosť túto podporu opätovať.
Áno, viem… Mohlo by to byť aj oveľa horšie… Ale aj tak je to na figu…
Všetkým, čo majú svojich milovaných blízkych pri sebe, to zo srdca prajem. Vážte si to a užívajte.
Pridaj komentár