„Možno to znie neuveriteľne, ale deti často bijú ostatných, pretože sa boja. Ich strach zvyčajne pramení z dávnych zážitkov, ktoré ich nejakým spôsobom vystrašili.
To, že sa tieto deti boja, vôbec nemusí byť zjavné. Dieťa sa so svojím strachom vyrovná jednoducho tak, že reaguje agresívne na akékoľvek podnety, ktoré v ňom vyvolávajú napätie.
Namiesto toho, aby plakalo alebo sa nám zdôverilo so svojimi pocitmi strachu, utiahne sa do seba, nedokáže požiadať o pomoc a začína rozdávať rany.“
– Patty Wipfler
Keď naša ratolesť zbije druhé dieťa, väčšina z nás sa ide od hanby prepadnúť pod zem. Hnev nášho dieťaťa nás desí a privádza do rozpakov.
Aj keď rozumieme, že napadlo iné dieťa preto, lebo sa cíti vyľakané, je pre nás veľmi ťažké zvládnuť svoje emócie.
Agresivita vlastných detí v nás vyvolá reakciu „útok alebo útek“ a naše dieťa začíname vnímať ako nepriateľa. Máme pocit, že musíme ihneď zakročiť a potrestať ho.
Tým, že potrestáte dieťa, ktoré niekoho udrelo, sa však nič nezmení. Dieťa bude ostatných udierať aj naďalej. Jeho strach bude ešte väčší a pravdepodobnosť agresívnych útokov sa zvýši.
Ak chcete zabrániť ďalším bitkám, musíte pomôcť dieťaťu správne pomenovať pocity, ktoré v ňom vyvolávajú napätie a nútia ho udrieť. Poradíme vám, ako na to.
1. Ak je to možné, snažte sa napadnutiu PREDÍSŤ
Možno sa vám zdá, že je to nemožné. Ak však vaše dieťa opakovane útočí na ostatných v sociálnych situáciách, buďte pripravení a počítajte s tým, že v každej takejto situácii môže dôjsť k napadnutiu.
Jedným z najlepších spôsobov prevencie je empatia. Reagujte citlivo a empaticky na všetko, čo vaše dieťa robí.
Vyčleňte si denne čas, ktorý strávite (s každým jedným) dieťaťom samostatne, zaveďte aktivity, ktoré pomôžu vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečne.
Takáto prevencia napomáha emočnej vyrovnanosti dieťaťa, čo znižuje pravdepodobnosť útokov.
Ako sa však dá predísť tomu, aby neubližovalo ostatným deťom v konkrétnych situáciách? Buďte svojmu dieťaťu vždy nablízku. Bude sa cítiť istejšie.
Vaša blízkosť mu dodáva pocit, že situáciu zvládne, pretože ste pri ňom a vidí vo vás oporu. Cíti sa pokojnejšie a je menej pravdepodobné, že sa bude správať útočne.
Zároveň tak dokážete lepšie zachytiť jeho nálady. Ak si všimnete, že začína byť napäté či nervózne, postavte sa tak, aby ste stáli medzi vaším a cudzím dieťaťom.
Vaša prítomnosť ho buď upokojí, alebo vystupňuje jeho rozrušenie. V druhom prípade nezabudnite zhlboka dýchať, vezmite ho od ostatných trošku ďalej a pristúpte rovno ku kroku č. 7.
Môžete byť na seba hrdí – pomáhate svojmu dieťaťu pracovať s pocitmi, ktoré ho vedú k útočnému správaniu a práve sa vám podarilo predísť ďalšej bitke!
2. Ak vaše dieťa niekoho udrie, zhlboka dýchajte
Majte na pamäti, že udiera, pretože má strach. Povedzte si: „Ja to zvládnem. Teraz potrebuje môj súcit.“ Rozdeľte deti od seba, aby ste predišli ďalším násilnostiam.
Upokojte ho, aby sa cítilo v bezpečí a buďte preň ho príkladom, ako ovládať svoje pocity. Vedome znížte hlas, zhlboka dýchajte a vydychujte napätie.
3. Predveďte mu, ako sa má o druhých starať a ako môže veci napraviť
Vo väčšine prípadov je prítomný ďalší dospelý, ktorý zbité dieťa utíši a postará sa oň. Ak tam nie je, tak by ste to mali urobiť vy.
Získate tak aj nejaký čas pre seba, aby ste sa upokojili a neriešili problémové správanie vášho dieťaťa hnevom.
Keď sa dieťa, ktorému bolo ublížené, upokojí, objímte vaše dieťa okolo pliec a prihovorte sa spoločne tomu druhému:
„Veľmi nás mrzí, že ti Zuzka (alebo ako sa už vaše dieťa volá) ublížila. Bola rozčúlená a zabudla používať slová. Dúfame, že ti je už lepšie.“
4. Vyhýbajte sa výčitkám a obviňovaniu
Poukázaním na dôsledky jeho správania môžete dieťa učiť empatii: „Au, Lenka má teraz boľačku… Také kopance veľmi bolia!“
Dávajte si však pozor, aby ste v dieťati nevyvolali pocit, že je zlé. Malo by to opačný účinok: „Maminka vraví, že to, čo som urobil, bolo veľmi zlé… ja som to však nevedel ovládať… asi som veľmi zlý… čo ak ma preto prestane ľúbiť?“
Výsledkom týchto obáv je tupý pohľad, ktorý vídame na tvárach našich ratolestí veľmi často. Zvyčajne prichádza po agresívnych prejavoch dieťaťa.
Ak začneme dieťa poúčať o tom, ako zle sa správalo, len ho vyľakáme a zaujme obranný postoj. Jeho srdce voči nám zatvrdne.
5. Pozrite sa na vec očami vášho dieťaťa
Vaše dieťa je len malý človiečik, ktorý si ešte nevie v tomto veľkom svete poradiť. Býva prestimulované a niekedy má pocit, že ste na míle ďaleko. To ho desí, pretože sa cíti samo.
Alebo v ňom prežíva strach z nejakého dávneho zážitku z minulosti a v tejto novej, nepoznanej situácii nezvláda pocity úzkosti. Dávny strach sa derie von a dieťa sa so svojimi pocitmi nevie vyrovnať inak ako hnevom a útokom.
Pokúste sa zapamätať si to. Budete ho vedieť lepšie pochopiť. Porozumenie a súcit sú nevyhnutné – obmäkčia vaše srdce. Len tak sa vám podarí obmäkčiť srdce dieťaťa.
6. Vezmite dieťa preč
Párkrát sa zhlboka nadýchnite, aby ste sa upokojili. Povedzte vášmu dieťaťu:
„To veľmi bolí… Vidím, že je pre teba ťažké byť s ostatnými deťmi… Potrebujeme byť chvíľku sami, aby sme sa upokojili.“
Snažte sa, aby ste to nehovorili nahnevane. Buďte milí a chápaví. Netrestáte, ale snažíte sa robiť preventívne opatrenie. Ak dieťaťu nedokážete pomôcť kontrolovať svoje pocity, bude ostatných biť aj naďalej.
Vezmite ho niekam nabok, aby sa mohlo vyplakať, prípadne aj vysmiať, hlavne nech mu to pomôže prekonať strach.
Keď bude mať pocit bezpečia a dokáže zvládnuť svoj strach, ten sám zmizne a s ním aj neželané agresívne správanie.
7. Odolajte pokušeniu poúčať
Vari netreba dieťaťu vysvetliť, že biť druhých sa nemá? Ale samozrejme, máte pravdu! Na druhej strane – už to určite vie, akurát sa nevie ovládať…
Teraz je dôležité, aby ste mu pomohli spracovať pocity, ktoré prežíva. To mu umožní správať sa tak, ako sa patrí.
Predovšetkým musí mať pocit bezpečia, a ten mu vaše „mentorovanie“ nezabezpečí. Učiť ho budete neskôr. Teraz mu pomôžte pomenovať jeho pocity:
„Musela si byť veľmi nahnevaná, keď si Lenku kopla… Mrzí ma, že som nebola pri tebe a nepomohla ti vyriešiť to inak… Som tu s tebou… Si v bezpečí…“
8. Uvítajte aj výstupy
Ak dieťa vybuchne, pretože ste ho vzali z centra diania a od hry, uvedomte si, že tento prejav je znakom toho, že ho prevalcovali vlastné emócie, ktoré ho vykoľajili a prinútili udrieť.
Pre väčšinu rodičov je veľmi ťažké ustáť plač svojho dieťaťa, pretože nedokážu zniesť jeho utrpenie. Celú situáciu sa snažte predýchať. Čím viac sĺz, tým viac pocitov dieťa spracováva.
O to lepšie sa bude cítiť už o chvíľu. S výbuchom sa znižuje aj pravdepodobnosť, že dieťa opäť udrie. Namiesto množstva slov ho zahrňte svojou láskavosťou a teplom.
Rozprávajte len toľko, aby ste s dieťaťom nestratili spojenie a navodili mu pocit bezpečia. V žiadnom prípade nerozoberajte jeho pocity.
Preukážte mu svoj súcit a dovoľte mu, nech sa vyplače. Buďte tu preňho, nech cíti vašu lásku.
Čo ak neplače? Upokojte sa a otvorte svoje srdce. Pokúste sa predstaviť si, aké je to pre dieťa ťažké:
„Kopla si Lenku… bola si veľmi nahnevaná… Nebola som pri tebe… Bála si sa… Muselo to byť pre teba veľmi ťažké…“
Ak stále neplače, dovoliť mu, aby sa vrátilo k hre, môže byť riskantné. Môžete pristúpiť k učeniu, no majte na mysli, že prv, než mu dovolíte ísť sa opäť hrať, musí byť rozveselené a upokojené.
Inak je pravdepodobné, že ešte niekoho udrie.
9. Ak ste sa už obaja upokojili, môžete ho začať učiť
Nemáme na mysli poučovať. Berte to ako možnosť ukázať vášmu dieťaťu lepšie možnosti, ako zvládnuť jeho emócie, keď na ihrisku v budúcnosti dôjde k podobnej situácii.
Pristupujte citlivo a vneste do toho štipku humoru. Možno budete potrebovať aj niekoľko hodín, kým budete obaja pokojní a budete sa môcť o celej situácii porozprávať s chladnou hlavou.
Rozpovedzte mu príbeh:
„Pamätáš si na toho chlapčeka, ktorého si udrel dnes na ihrisku? Pamätáš si, aký bol rozrušený? Veľmi ho to bolelo… Viem, že aj pre teba to bolo ťažké. Porozprávaj mi o tom.“
Vypočujte si ho a zareagujte:
„Ty si bol naňho naštvaný?… Na pieskovisku bolo strašne veľa detí…Povedz mi o tom viac… Ahá, tak ty si mal strach, že ti zničí tunel? Jasné, chápem, že si bol taký rozrušený…“
Jasne mu povedzte, ako sa má či nemá správať:
„Ale vieš čo, biť druhých sa nepatrí za žiadnych okolností. Veľmi to bolí. Tunel môžeš ochrániť aj slovami – keď sa o tom s ostatnými deťmi porozprávaš.“
Pomôžte mu nájsť alternatívne možnosti:
„Ja chápem, že chceš ochrániť svoj tunel. Skús porozmýšľať, čo by si nabudúce mohol urobiť inak, keby si sa takto nahneval.“
Nechajte ho zareagovať. Ak je to preň ho ťažké, skúste mu ponúknuť pár možností:
„Mohol by si ma zavolať? Mohol by si odísť? Mohol by si dupnúť nohou? Mohol by si si dať takto ruky okolo seba, ako keby si sa chcel objať?“
Dajte mu príležitosť vyskúšať si tieto alternatívy, aby si ich lepšie zapamätalo.
„Poďme si to spolu vyskúšať. Toto plyšové zvieratko ti chce vziať tvoj nákladiak. Veľmi sa naň hneváš a najradšej by si ho niečím tresol.
Ale ty vieš, že môžeš urobiť aj niečo iné! Skús sa teda takto objať a zavolaj na mňa, dobre?
Ja stojím tu neďaleko a rozprávam sa s druhou mamičkou. Nahlas na mňa zakrič Mamiii! A ja hneď prídem. No poď, teraz na mňa nahlas zavolaj.“
10. Uvedomujte si svoje vlastné emócie
Samozrejme, aj vás sa to týka a prežívate to naplno, najmä ak vaše dieťa bežne bije druhých. Váš hnev je s veľkou pravdepodobnosťou zamaskovaný strach.
Bojíte sa, že s vaším dieťaťom niečo nie je v poriadku, že ste zlyhali ako rodič, alebo že z neho vyrastie masový vrah. Všetko sú to nezmysly.
Váš strach však musí vyjsť von na svetlo sveta. Len potom môže zmiznúť a vy budete schopní vášmu dieťaťu pomôcť.
Ak má rodič strach, dieťa to cíti a stáva sa ešte napätejším. Vnútri sa obáva, že je pre nás sklamaním a že je nejakým spôsobom „zlé“. Tá úzkosť, ktorú dieťa prežíva, zvyšuje pravdepodobnosť, že sa bude správať agresívne.
Vy nemôžete za to, že vaše dieťa bije ostatných a nie ste zodpovedný ani za jeho pocity. Ak však ovládnete váš vlastný strach a budete s vaším dieťaťom súcitiť, bude sa cítiť bezpečne a ľahšie prekoná svoj vlastný strach.
Keď zmizne strach, zmizne aj agresivita a násilné správanie.
Pokúsme sa o to spolu pre nás všetkých.
Pridaj komentár