Ako a kedy sa ospravedlniť svojmu dieťaťu

„Najdôležitejšie v každom vzťahu je vedieť druhému povedať Mám ťa rád, Som tu pre teba a Prosím ťa, prepáč mi to.“

Väčšina rodičov na svoje deti pravidelne nalieha, aby sa ospravedlnili – či už súrodencovi, kamarátovi alebo dospelému.

Aj napriek tomu, že to považujú za niečo prirodzené, ospravedlniť sa vlastnému dieťaťu vie byť pre nich nesmierne ťažké. Je im to trápne a snažia sa tomu vyhnúť zo všetkých síl.

Často sa samých seba snažíme obhájiť tvrdením, že ak sa budeme dieťaťu ospravedlňovať, stratí voči nám rešpekt. Opak je pravdou. Vari si nevážite viac ľudí, ktorí si vedia priznať chybu a snažia sa ju napraviť?

Ospravedlnenie sa za svoje chyby neznamená, že nemáte nárok korigovať nevhodné správanie vášho dieťaťa.

Domnievam sa, že pre väčšinu z nás je ospravedlniť sa jednoducho nepríjemné. Musíme si pripustiť, že sme urobili chybu, a ešte nás aj prevalcujú pocity hanby. Všetci si veľmi dobre pamätáme, aké to bolo, keď sme boli v detstve nútení niekomu sa ospravedlniť…

Čo sa dieťa naučí od rodiča, ktorý sa odmieta ospravedlniť?

• Ak sa ospravedlním, pripustím, že som urobil niečo zlé, prípadne že som zlý. Vyvoláva to pocity hanby.
• To, že niekomu ublížim, nič neznamená. Svoje chyby si nemusím pripustiť. Ani sa nemusím snažiť ich napraviť.
• Ak sa ospravedlním, oslabím svoju pozíciu.
• Moji rodičia vyžadujú, aby som sa súrodencom vždy ospravedlnil. Pokiaľ ma k tomu nedonútia, ani za nič na svete tak neurobím.

Nebolo by lepšie byť pre naše deti vzorom a ukázať im, aké je ospravedlnenie dôležité? Naučili by sa, že:

• Všetci robíme chyby, no môžeme sa pokúsiť ich napraviť.
• Každému sa stane, že niekoho zraní. Mali by sme si však priznať chybu a pokúsiť sa dať veci do poriadku.
• Ak sa ospravedlníme, v očiach toho, komu sme ublížili, naša hodnota stúpne.
• Počkám, kým sa budem cítiť pripravený ospravedlniť sa. Potom to pre mňa nebude problém a všetci sa budeme cítiť lepšie.

Kedy by sme sa mali deťom ospravedlniť a čo by sme mali povedať

1. Ospravedlňujte sa často a s jednoduchosťou.

Dokonca aj v momentoch, ktoré nie sú nejaké významné, no sú súčasťou života: „Ups! Prepáč, že som ti skočila do reči…“

Ospravedlňte sa svojmu dieťaťu vždy, keď urobíte niečo, čo chcete aj v jeho správaní eliminovať. Za to, že mu stanovíte primerané hranice, sa, samozrejme, neospravedlňujte.

No ak neudržíte svoje emócie „na uzde“ a vybuchnete (bez ohľadu na to, čo vaše dieťa spravilo), ospravedlnenie je na mieste. Najmä ak nechcete, aby dieťa prežívalo podobné záchvaty hnevu.

2. Ak to vaše dieťa vníma ako veľkú chybu, pripustite si ju. Aj ak ide podľa vás o malichernosť.

„Viem, sľúbila som ti, že ti ten zošit z obchodu prinesiem. Veľmi ma mrzí, že som naň zabudla. Zrejme si sa na mňa spoliehala. Prepáč mi to.“

3. Opíšte, čo sa vlastne stalo.

„Obe sme boli veľmi naštvané… Ty si kričala. Aj ja som začala kričať. Potom si  sa rozplakala. Nechcela som ťa tak vyľakať, bola som veľmi rozčúlená. No to ma neospravedlňuje.

Mala som sa ovládnuť. Ľudia, ktorí sa majú radi, problémy krikom neriešia.“ Ospravedlnením musíte dať najavo, že ste si vedomí, aký vplyv malo vaše správanie na dieťa.

4. Odolajte pokušeniu zvaľovať vinu na druhého.

Niekedy sa začneme ospravedlňovať, no vzápätí to celé obrátime proti nemu, pretože chyba bola na jeho strane. Áno, kričala som na teba – ale zaslúžil si si!

Týmto spôsobom však nič nedosiahneme. Sme dospelí a je na nás, aby sme ukázali, ako treba danú situáciu riešiť.

5. Vysvetlite svoje konanie, no nepokazte ospravedlnenie výhovorkami.

„Mala som veľmi zlý deň, nič sa mi nedarilo… ďalší problém som už nezvládla a začala som na teba kričať. Ja viem, že ma to neospravedlňuje.

Nik si nezaslúži, aby naňho druhí takto kričali, nech už urobil čokoľvek.“

6. Využite danú situáciu, aby ste dieťaťu ukázali, ako byť zodpovedným za svoje činy.

„Veľmi ma mrzí, že som tu nebola, aby som vám pomohla situáciu vyriešiť.“ Nesypete si popol na hlavu a nedávate si spor detí za vinu.

Je vám ľúto, že ste pri nich neboli. Ak na seba prevezmete aspoň malý podiel zodpovednosti, bude pre nich ľahšie ospravedlniť sa.

7. Začnite odznova.

„Prepáč, zlatíčko, nechcela som na teba tak vyletieť. Skúsim to ešte raz. Chcela som ti povedať, že…“

8. Vymyslite plán, ako veci napraviť.

„Vieš čo, ráno sa po ceste do školy zastavíme v supermarkete a kúpime ten zošit.“ Pri ospravedlnení musíte dať druhému jasne najavo, že máte záujem dať veci do poriadku.

Nebojte sa preto opýtať sa, ako môžete svoju chybu napraviť.

9. Pripravte si plán, podľa ktorého budete nabudúce postupovať.

Ak sa vášho dieťaťa opýtate, čo by ste podľa neho mohli nabudúce urobiť inak, veľa ho tým naučíte. Skúste sa o tom porozprávať bez zbytočného napätia a nezačnite sa obraňovať.

Napokon uzavrite dohodu: „Nabudúce budem rátať do desať a zhlboka pritom dýchať. Snáď mi to pomôže upokojiť sa a reagovať s chladnou hlavou.“ A skúste to naozaj dodržať.

Ak vám niekto, koho máte radi, opakovane ubližuje, skôr či neskôr prestanete brať jeho ospravedlnenia vážne.

Ospravedlnenie má význam len vtedy, ak sa naozaj snažíme vyhnúť tej istej chybe a neubližujeme opakovane.

10. Opýtajte sa dieťaťa, či je pripravené pomeriť sa.

Dá sa to aj jednoduchou vetou: Dúfam, že mi odpustíš. Takto mu pomôžete prekonať veľkú priepasť, ktorú medzi vami vytvoril hnev. Dostane vás to opäť na rovnakú vlnovú dĺžku.

Nikdy na deti netlačte; odpustenie musí niekedy naozaj dozrieť a nemalo by byť vynútené. Niektorí rodičia sa tomuto kroku bránia, pretože sa domnievajú, že dávajú deťom do rúk priveľkú moc.

Ak však dieťa nie je pripravené odpustiť vám, mali by ste to vedieť. Len tak mu môžete pomôcť prekonať negatívne pocity, ktoré uňho ešte stále pretrvávajú.

11. Nezahanbujte a neobviňujte.

Namiesto toho sa snažte budovať si s dieťaťom harmonický vzťah. Pripustiť si, že sme urobili chybu či poprosiť druhého o odpustenie si vyžaduje odvahu.

Ak to dokážete, budete svojim deťom lepším rodičom. Vychováte z nich zdravých ľudí, ktorí si vážia vzťahy a správajú sa zodpovedne.