Keď som bola dieťa, naučili ma tento malý rým ako spôsob, pomocou ktorého sa dá poradiť si so zlomyseľnými ľuďmi: Palice a kamene môžu zlomiť moje kosti, ale slová mi nikdy neublížia.
Pravdepodobne to tiež poznáte. Som si istá, že takisto viete, aká to je VEĽKÁ TUČNÁ LOŽ. Slová prídu a odídu tak rýchlo, že predpokladáme, že sa ihneď odrazia, zanechajúc malý alebo žiaden účinok na osobe, ktorej boli adresované.
Ako aj slová vedia ublížiť
Toto však jednoducho nie je pravda. Nám všetkým už bolo povedané niečo, na čo nezabudneme. Niečo, čo začalo skôr ako pichnutie do prsta, ale rozšírilo sa to ako infekcia do celého tela.
Keď som bola malá, mala som veľký predkus. Mohli ste to vidieť z míľovej vzdialenosti a neostalo to nepovšimnuté žiadnym dieťaťom v škole. Bola by som urobila čokoľvek, aby sa to napravilo, ale nebolo veľa toho, čo by sa bolo dalo urobiť až do času, kým som na strednej škole nedostala strojček na zuby.
Mená, akými ma ľudia volali kvôli tým hlúpym zubom, ma strašili až do dospelosti, i keď som od 12-tich rokov už nemala dopredu vystupujúce horné zuby. Viete, ten malý rým by mal znieť skôr takto…
„Palice a kamene môžu zlomiť moje kosti niekedy, ale slová ma rania vždy.“
Keď nám niekto hovorí niečo nevľúdne alebo nemilé, veľmi ťažko sa na to zabúda. Keď niekto v hneve útočí, prichytíme sa pri tom, že ešte aj po rokoch si v mysli prehrávame tieto scény.
Ako kresťania sme povolaní na to, aby sme odpúšťali. To však nie vždy vymaže moc slov, ktoré nám boli povedané. Nevymaže to moc slov, ktoré my povieme iným.
Biblia nehovorí veľa o paliciach, ani o kameňoch, ale veľa hovorí o slovách. Náš jazyk v sebe nosí úžasnú moc a vplyv. Na tom, čo povieme, skutočne záleží.
Záleží na tom tým, ktorí sú okolo nás. A viete čo? Náš jazyk má ohromný vplyv ešte aj na naše vlastné životy.
Svojim deťom často hovorievam tento príbeh, pretože chcem prísť domov s jedným veľmi dôležitým faktom, menovite: Veci, ktoré povieme, majú schopnosť buď ublížiť, alebo pomôcť.
Musíme si vybrať, ktorá z týchto dvoch možností to bude. Želala by som si, aby som mohla povedať, že ako dospelí sme už spravidla dorástli a naučili sa kontrolovať svoje ústa, avšak my obaja, vy i ja, vieme, že to nie je pravda.
Snáď väčšina z nás už viac nepomenováva ľudí podľa ich vzhľadu, stále však všade okolo seba šírime nemilé, nepremyslené a sebecké slová.
Táto otázka používania slov je VEĽKÝM problémom. Chce to cielený tréning a mnoho nacvičovania, aby sme svoj jazyk vedeli kontrolovať spôsobom, k akému nás k tomu povolal Boh. Tvrdím, že pre nás, rodičov, je tento cielený tréning jednou z najdôležitejších prác.
Načrime teda do niektorých praktických spôsobov, ako naučiť deti tomu, čo potrebujú vedieť o kontrolovaní svojho jazyka. Môžete pri tom nájsť aj jednu, dve veci, ktoré fungujú i u dospelých.
Tu je 5 stratégií, ako svoje deti naučíte, aby si dávali pozor na to, čo hovoria:
1. Zakryte si svoje ústa
Začnem týmto, pretože to je prvé, čo učím svoje deti. Keď začínajú protivne hovoriť, jednoducho im poviem: „Maj zakryté ústa dovtedy, kým budeš chcieť pokračovať v hovorení sprostých slov.“
Platí to na neúctivé slová povedané voči dospelým, ako aj na neľútostné veci, ktoré sú povedané súrodencom. Je to fyzická bariéra na pomoc deťom, aby vedeli zastaviť svoje slová a pri prvom kroku im pomôže riadiť to, čo hovoria.
Funguje to tiež bez ohľadu na vek dieťaťa. Dokonca aj 2- ročné dieťa si vie zakryť ústa. V tomto veku nemusí celkom rozumieť škodlivosti svojich slov, ale pochopí, že veci, ktoré povedalo, nie sú v poriadku.
Niekedy si myslím, že sa môžeme dostať do situácie, keď sa zmietame v „slobode prejavu“ do takej miery, až zabúdame na to, že nemôžeme až tak celkom vždy povedať čokoľvek, čo si zmyslíme.
Žalm 21:23 hovorí, že „Ten, kto si drží svoje ústa a svoj jazyk, drží sa mimo problémov.“ Je DOBRÉ obmedzovať svoje reči, čiže zakrývať si svoje ústa!
2. MYSLITE skôr, než budete hovoriť
Keď ste si už nacvičili stratégiu zakrývania úst, prišiel čas, aby ste sa rozhodli, či má alebo nemá byť niečo povedané. Pravdepodobne jednou z najdôležitejších vecí, ktorú potrebujeme všetci pochopiť, je to, že NIE všetko je potrebné povedať!
Existuje skratka, ktorú som roky učila svoje deti, aby som im pomohla PREMÝŠĽAŤ prv, než budú rozprávať. Memorizovali sme, čo ktoré písmeno znamená a hodnotíme, či je naozaj potrebné niečo povedať, alebo nie.
Každá otázka je pripomienkou výhrad pre veci, ktoré vyjdú cez naše ústa. Ak to nie je pravdivé, nápomocné, inšpirujúce, potrebné, alebo milé, v záujme bezpečnosti je potrebné povedať, že by sme mali svoje ústa držať zavreté!
Funguje to prv, než povieš, ale používame to takisto po niečom nepríjemnom, čo bolo povedané. Často môžem povedať: „ ROZMÝŠĽAL si predtým, než si to povedal?“ Útočné dieťa bude spravidla reagovať tým, že mi povie, v ktorom z dôvodov nesprávne posúdilo to, čo potom povedalo.
Samozrejme, ani na sekundu si nemôžete myslieť, že by ste sa v tomto zdokonalili len tým, že sa naučíte skratku. Budete to potrebovať vyložiť na stenu, skúšať znova a odznova a svojim deťom pripomínať, aby to používali.
Sľubujem vám však, že tak, ako všetko naše úsilie, ktoré vynakladáme ako rodičia, aj táto tvrdá práca sa nakoniec vyplatí.
3. Zvládať svoje pocity
Keď mal môj syn štyri roky, takmer umlátil na smrť chlapca na ihrisku. Stalo sa to niekoľko mesiacov po tom, čo sa jeho otec odsťahoval a syn bol jasne vybičovaný od hnevu.
Problém bol v tom, že ako žena som nemala osobnú skúsenosť s týmto typom hnevu a nevedela som, ako mu mám pomôcť. Ak ublížil kvôli tomu, čo sa stalo s jeho otcom, ako ho napadlo udierať a škrabať chlapca, o ktorom nevedel, či by si vedel pomôcť?
Po tom, čo som strávila množstvo hodín s psychologickým poradcom na depresie, začala som vidieť niečo, čo ako rodičia často opomíname. Deti nevedia ako majú spracovať svoje pocity a často ani nevedia, ako sa vlastne cítia.
Potrebujú nás, aby sme im pomohli nájsť spôsoby, ako si s tým poradiť. Nie tak dávno som si túto pravdu pripomenula a bolo to vtedy, keď môj druhý syn začal bojovať so svojimi pocitmi v dôsledku chemoterapie, ktorú podstupoval.
Poradca na depresie, ktorý s ním pracoval, ho naučil zavrieť si oči a predstavovať si, že pučí marshmallows v momentoch, keď sa bolesť preňho stáva neznesiteľnou. Znie to hlúpo, ale on to má rád. A funguje to.
V priebehu rokov sme vyskúšali rôzne druhy vecí, aby sme si pomohli so svojimi pocitmi – od kúpania sa vo vani po prechádzku, kreslenie obrázkov, a áno, aj to, že sme si predstavovali marshmallows. Kľúčom je pomôcť deťom pochopiť, čo cítia a aké majú k dispozícii možnosti na zvládanie týchto pocitov.
Och, a NEPREDPOKLADAJTE, že vaše deti vedia definovať svoje pocity. Pravdepodobne nevedia. Zvážte, či by ste neurobili zoznam pocitov, z ktorých si môžete vybrať, alebo sa hrať hru, ktorou by ste im pomohli pochopiť, čo ktorý pocit znamená.
4. Povedzte to svojmu vankúšu
Keď som si už istá, že pomôžem svojim deťom pochopiť ich pocity, ďalšia vec, ktorú ich naučím, je trik s vankúšmi. Keď sa cítite frustrovaní, zlostní, naštvaní, alebo rozrušení kvôli niekomu, prvé, čo máte urobiť je, ísť do svojej izby a povedať to svojmu vankúšu.
Doslova svojim deťom hovorím, aby si naň pritlačili ústa (nie nos) a dostali to všetko von.
(Upozornenie: Neučte na to svoje deti, ktoré sú príliš malé na to, aby pochopili, ako treba držať podušku tak, aby sa ňou nezadusili. Nechceme, aby si zapchali nos a ústa!)
Je to jedna z najlepších stratégií, aj keď to znie hlúpo. V skutočnosti, vy, ako rodič, by ste to mali vyskúšať. Tu je vysvetlenie, prečo to funguje: akonáhle tieto nepríjemné slová vychádzajú von cez ústa, náhle znejú strašne.
Vy aj ja vieme, že sa to stáva vtedy, keď hovoríte nepríjemné veci ľuďom, ktorých milujeme.
Takže namiesto toho, povedzte to najprv vankúšu, aby ste sa uistili, či by ste to naozaj mali povedať. Väčšinou sa sami odsúdite za to, aké to je hrozné a nedostanete sa k tomu, aby ste to následne povedali skutočnej osobe.
5. Nacvičujte to, čo budete hovoriť
Už ste si niekedy všimli, že vaše deti hovoria rovnaké typy vecí zas a znova?
Jedno z mojich detí je strašne panovačné. Mám iné dieťa, ktoré doslova odpovedá na každé napomenutie tým, že: „Ja viem, že som hlúpy.“ Oba tieto druhy rečí sú škodlivé a v mojom dome neprijateľné, ale doslova každý deň sa vyskytujú.
Namiesto toho, aby ste sa poddali frustrácii, strávte nejaký čas so svojím dieťaťom tak, že sa zahráte na situácie a postavy. Pomôžte im, aby vymysleli nové veci, ktoré budú hovoriť, namiesto veci, na ktorú hľadajú záchranu.
Ešte lepšie je dať im nejaké špecifické písmo, aby ho memorizovali, a tak im pomohli poraziť ho, zvládnuť to.
Toto je skvelý nástroj, ktorý môžeme svojim deťom ponúknuť. Častokrát sa ľudia vzdajú samých seba a predpokladajú, že sa to nedá zmeniť. Je to lož! Dá zvrátiť akýkoľvek zlozvyk. My len potrebujeme prepísať scenár, v súlade s ktorým sa naše deti naučili žiť.
Nezaškodilo by použiť túto taktiku ani v nových situáciách. Hráme sa úlohy na to, čo robiť, keď nás nejaký dospelý požiada o niečo, čo je nesprávne, aj keď sa to nikdy nestalo.
Osobitne, ak je vaše dieťa v školskom alebo v triednom prostredí, bolo by rozumné zahrať si úlohy na to, čo robiť, keď ich nejaké dieťa nazve nejakým menom alebo, keď im povie niečo inak zlomyseľné. Dajú sa zahrať úlohy na to, čo robiť, keď vášmu dieťaťu niekto zoberie ceruzku alebo keď z nich niekto robí blázna.
Nacvičovanie poskytuje vášmu dieťaťu nástroje, ktoré potrebuje na to, aby vedelo kontrolovať svoj jazyk, bez ohľadu na to, aká situácia nastane a či je plánovaná, alebo neplánovaná.
Pridaj komentár