Nikdy nezabudnem na deň, keď mi moja dcéra povedala, že ju Alžbetka, dievča v jej štvrtáckej triede, otravuje.
„Čo ti robí?“ opýtala som sa inštinktívne pripravená na jej ochranu.
„Chodí za mnou na ihrisku a sedí pri mne na obede,“ šokovala, akoby to malo zhrnúť situáciu a mňa by to malo dostať v tejto veci na jej stranu.
„Myslíš, že ona sa snaží s tebou kamarátiť?“ opýtala som sa nedôverčivo.
Ihneď som si uvedomila, že som mala v rukách problém. Pestovala som si svoju vlastnú nočnú moru.
Presne uprostred hávede mojich piatich detí, bolo charizmatické, drzé, dlhonohé, blonďavé, tancujúce, atletické dievča s vyžarujúcim sebavedomím – a zjavne nepríjemné, nasmerované voči inému malému dievčaťu, ktoré pre ňu nebolo dosť šťastné.
Nepríjemne pre moju dcéru, jej vlastná matka bola na základnej škole taká ako Alžbetka. S vyrážkami na tvári a kučeravými vlasmi, som ja bola tým armádnym faganom, vždy novým dievčaťom, pokúšajúcim sa získať si priateľa, priťahovaná k prirodzenému sebavedomiu dievčat, akou bola moja dcéra.
Táto konverzácia ma dostala do stavu medzi bolesťou srdca a zúrivosťou, ale jednu vec som vedela úplne isto: Mama sa chystá urobiť krok, aby je nebolo vytýkané, že „Vodu kážu, víno pije“.
V nasledujúce ráno sa u mňa doma odohral súboj dvoch veľmi silných vôlí. Nebolo to pekné, ale ja som bola v prevahe. Moja dcéra navštevovala súkromnú katolícku základnú školu, kde v jeden deň ona a hŕstka detí z jej kohorty vládli a stanovovali pravidlá.
Jeden rýchly telefonát Alžbetkinej matke v ten večer potvrdil moje najhoršie obavy. Moja dcéra a jej ozbrojený zbor používali každý nástroj odpornosti na to, aby sa zbavili nepríjemnej Alžbetky.
Som si istá, že existujú rodičia, ktorí povedia, že som zareagovala prehnane. Avšak, pevne verím tomu, že vyradenie a úplný nedostatok záujmu mojej dcéry a jej kliky, ktorú prejavili voči Alžbetke, bol začiatkom jemného typu šikanovania.
Je pravda (potvrdila mi to Alžbetkina mama a učitelia), že tam nebola žiadna zjavná necitlivosť alebo pokrikovanie. Bolo tam len odmietnutie – úplný nedostatok záujmu o niekoho, o kom nesprávne usúdili, že im nemá čo ponúknuť.
Po tom, čo som si zažila vlastné detstvo a vychovávala päť svojich vlastných detí, bola som na každej strane šikanovacej sociálnej dynamiky a som presvedčená o tom, že to je to, kde to začína, na príležitostnom posudzovaní a rýchlom zamietnutí outsidera.
Dobre by sme poslúžili svojim deťom, podľa môjho názoru, keby sme s nimi mali otvorenú konverzáciu o sociálnom darvinizme a o tom, čo motivuje ľudské bytosti k tomu, aby prijali alebo vylúčili ostatných.
Stáva sa to v každom veku a štádiu života, rasy, viery a náboženstva. Má to svoje korene v našom, nám vlastnom, strachu z vylúčenia a nedostatku sebavedomia. Každý hrá za svoje vlastné miesto v sociálnom potravinovom reťazci.
Mám pocit, že som zažila preukázateľný úspech, čo sa týka mojich detí tým, že som predostrela túto dynamiku priamo a otvorene. Rodičia to musia pomenovať správnym menom, hovoriť o tom nahlas a zasvietiť ostrým svetlom do jeho odpornej tváre.
Musíme pripustiť pred našimi deťmi, že my to takisto zažívame, dokonca ako dospelí.
Samozrejme, pre jednotlivca je lákavé dostať niekoho na našu stranu a nechať sa posunúť o jednu alebo dve priečky na spoločenskom rebríčku, ale každá jedna ľudská bytosť si zaslúži našu pozornosť a maximálnu úctu.
Napriek tomu musíme neustále pripomínať svojim deťom a sebe samým, že každý môže do nášho života prispieť neočakávanou a nepredpokladanou hodnotou. Musíme im na to ale dať príležitosť.
Jednoducho nestačí len inštruovať svoje deti na to, aby boli „dobré“ – musíte byť oveľa viac konkrétnejší než len to. Deti si myslia, že keď neboli úplne bezcitné, tak boli milé.
My to vieme lepšie. Pospájajme nepríjemné body. Vysvetlime darvinistický inštinkt spoločenského prežitia, ktorý je často motivujúci a riadi ich impulzy.
Sľubujem vám, ony to zvládnu. Ony to už aj tak na určitej úrovni vidia. Len potrebujú vás, aby ste tomu dali hlasitosť a presmerovanie.
Ako som problém riešila
Pokiaľ ide o moje dieťa, dala som jej pokyny na to, že bude investovať určitý čas a energiu do toho, aby spoznala Alžbetku. Dala som jej za úlohu, že keď príde domov zo školy na ďalší deň, podá mi správu o troch sympatických veciach, ktoré zistila o Alžbetke a predtým o nich nevedela.
Moje dieťa s pevnou vôľou duplo o zem. Ona to nechcela urobiť. Ja som dupla ešte silnejšie. Odmietla som ju odniesť autom do školy v nasledujúci deň, až napokon súhlasila.
Zdalo sa, minimálne nateraz, že ja som držala kľúče od auta a moc. Odpor mojej dcéry nám poskytol priestor na to, aby sme sa porozprávali o sociálnom darvinizme. Prešla som s ňou cez to použitím analógie na príklade bankomatu.
Vysvetlila som jej, že má spoločenskú banku, kde si sporí. Mohla by si urobiť výber z poverenia toho malého dievčaťa a riskovala by veľmi málo.
„Tak investujme!“ Pridala som jej na entuziazme a posmelila som ju.
Neochotne sa poobliekala a ja som ju zaviezla do školy. Mala dobrý deň – teda to, čo z neho zostalo.
Ale vo vzťahu ku mne bola stále ako zmyslov zbavená, keď som ju prišla vyzdvihnúť, povediac mi, že matky jej priateľov „stoja mimo veci“ a oni nechajú svoje dcéry, aby „si samé vybrali svojich priateľov“ (aké múdre ženy).
A potom mi povedala tri sympatické veci o Alžbetke, ktoré predtým nevedela.
Spätne som si to telefonicky, o dva týždne neskôr, overila u Alžbetkinej matky. Volá sa to následná kontrola. Nemyslím si, že je nás dostatok takých, ktorí to tak robíme.
Prelietame zvysoka, ako helikoptéra, ponad šatníky našich detí, ponad ich výživu, spánkový režim, hygienu, projekty na vedecký veľtrh, a potom sme na seba hrdí, ako veľmi sme zruční v spoločenskej problematike.
Keby som dostala dolár zakaždým, keď som chcela povedať „Vážne? Vy sa zaoberáte mikromanažmentom doslova kecov kvôli všetkému, čo vaše dieťa urobilo zo svojho príjmu lepku do svojich futbalových kopačiek, ale s týmto nemáte nič čo do činenia?“
Nie div, že existuje kultúra s nulovou zodpovednosťou a šikanou. Alžbetkina matka ma uistila, že jej dcéru prijali za kamarátku a darí sa jej dobre.
Keď sa Alžbetka jedného dňa odsťahovala…
O niekoľko rokov neskôr sa rodina malej Alžbetky odsťahovala do iného štátu. Moja dcéra plakala, keď sa ich cesty rozdelili. Stále udržiavajú kontakt prostredníctvom sociálnych médií.
Bola a je skutočne správnym dievčaťom, ktoré má čo ponúknuť svojim vrstovníkom. Skutočnú hodnotu však má pre moju dcéru. Touto skúsenosťou získala tak veľa.
Moja dcéra má teraz 20 rokov a je v druhom ročníku na vysokej škole. Má tiež široko rôznorodú skupinu priateľov. Je milá, prispôsobivá a otvorená voči všetkým typom ľudí.
Keď bola tvárna, citlivá na vnemy a pod mojím vedením, naučila sa, že prvotný inštinkt vo vzťahu k ľuďom nie je vždy správne motivovaný. Zistila, že môže byť priateľom s najmenej pravdepodobnými ľuďmi a že najlepšie priateľstvá nie sú nevyhnutne s ľuďmi, ktorí sú vášho „typu“; vo svete priateľstiev je kontrast prínosom.
A zistila, že sú aj obdobia v danom spoločenskom rámci, keď ste v pozícii, aby ste urobili výber z poverenia niekoho iného. Buďte veľkorysí. Investujte! Vypláca to dividendy.
Čo je však najdôležitejšie, dozvedela sa, že zatiaľ, čo sa nemusíme príliš zaujímať o to, čo dostala za svoj projekt na vedeckom veľtrhu, alebo či sa jej dlhé blonďavé vlasy zamotávajú, bude vedieť sakramentsky správne zaobchádzať s ľuďmi.
Záver
Rodičia, vaše deti si budú eventuálne rozvíjať svoj dobrý zmysel v tom, ako si obliecť bundu a jesť zeleniny, investujte ale svoju energiu do toho, ako sa pohybujú v rámci spoločnosti.
Ak trváme na tom, že sme generácia rodičov vznášajúcich sa helikoptér, tak sa aspoň vznášajme nad tými správnymi oblasťami.
Pridaj komentár