Aj time-out (čas na to, aby sa dieťa upokojilo) a „konštruktívna“ kritika môžu dieťaťu uškodiť. Našťastie existujú alternatívy, ktoré ich efektívne nahradia.
Predstavte si, že ste na magnetickej rezonancii. Ležíte v tuneli, hlavu aj plecia máte zafixované, váš nos sa takmer dotýka poklopu. „Nesmiete sa hýbať,“ upozorňuje vás technik.
V prístroji to poriadne vrčí a buchoce, a zrazu začujete ďalší zvuk. Je to hlas vašej matky. Hovorí o vás a vyjadruje nesúhlas s vašimi životnými rozhodnutiami.
Jill Hooley, profesorka psychológie na Harvarde, sa týmto spôsobom snažila zistiť, ako vplýva kritika rodičov na našu psychiku. Jej tím nahral matky účastníkov, ako kritizujú niektoré kroky, ktoré ich deti v živote učinili.
Čo spôsobuje kritika rodičov na psychike
Podľa jej výskumu v nás nesúhlas rodičov vzbudzuje niečo odpudivé. Môže to mať dokonca aj zlý vplyv na naše mentálne zdravie.
Narastajúce množstvo vedeckých dôkazov poukazuje na to, že kritika od našich milovaných môže vyvolať latentné duševné ochorenia a sťažiť zotavovanie sa z depresie, schizofrénie či iných ochorení mozgu.
Pre rodičov, ktorí tápajú v tom, ako dosiahnuť disciplínu u svojich ťažko zvládnuteľných detí, to môže mať hlboké (až frustrujúce) dôsledky.
Prvý dôkaz o tom, že kritika rodičov sa môže spájať s duševnými ochoreniami, pochádza z Londýna z 50. rokov 20. storočia. Sociológ George Brown chcel zistiť, prečo mávajú schizofrenickí pacienti po dlhodobej hospitalizácii veľké problémy pri opätovnom začleňovaní sa do spoločnosti.
Prekvapovalo ho, že pacienti, ktorí sa vrátia domov k druhovi alebo rodičovi, majú oveľa horšie výsledky ako tí, ktorí prebývajú s cudzincami. Oveľa častejšie začali opäť počuť hlasy, mávať preludy a správať sa agresívne.
To u Browna vzbudilo zvedavosť a začal skúmať vplyv rodinných vzťahov na zotavovanie sa zo schizofrénie. Výskumníci sledovali viacero pacientov a ich rodín a postupne sa im začínal odkrývať určitý „vzorec“.
Pacienti, ktorí žili v jednej domácnosti s kritizujúcim, nevraživým alebo príliš komplikovaným partnerom, dosahovali oveľa horšie výsledky ako tí, ktorých rodina a najbližší podporovali, prípadne ako tí, čo žili na internáte.
Na Brownove zistenia nadviazali mnohí ďalší výskumníci. Dokonca sa vyvinulo štandardné meranie, ktoré sa dodnes používa.
Spočíva v tom, že pacienti majú na stupnici od 1 do 10 ohodnotiť, do akej miery sú citliví na kritiku od svojho partnera alebo najbližších príbuzných. Ukázalo sa, že toto číslo pozoruhodne odzrkadľuje aj ich duševný stav a celkovú spokojnosť.
U ľudí s duševným ochorením číslo 6 a vyššie vypovedá o vysokom riziku psychiatrického relapsu, zatiaľ čo číslo 2 alebo 3 je priaznivé a svedčí o zotavovaní sa.
Podľa jednej štúdie dokáže krvný tlak pacienta poriadne zvýšiť už aj samotná prítomnosť kritizujúceho člena rodiny, kým prítomnosť nekritizujúceho blížneho napomáha týmto ľuďom k samoregulácii.
Výskumníci už dlhé roky sledujú takéto výsledky u pacientov s depresiami, bipolárnou poruchou, úzkostnými stavmi, posttraumatickými stresovými poruchami, poruchami príjmu potravy a problémami s užívaním návykových látok.
Čo zistili ďalšie štúdie
Hooley sa chcela vo svojom skúmaní posunúť ďalej a rozhodla sa pre zobrazovanie funkčnou magnetickou rezonanciou. Tá jej umožnila priamo sledovať, ako mozog reaguje na kritiku od rodičov.
Urobila nábor 20 až 30-ročných ľudí, u ktorých sa v minulosti vyskytli depresie, ale boli už minimálne 6 mesiacov zdravotne stabilizovaní.
Keď si vypočuli nahrávky svojich kritizujúcich matiek (z rôznych dôvodov tieto štúdie prehrávajú kritiku práve od matiek), ich mozog sa vrátil späť do stavu depresie.
Oblasti mozgu zodpovedné za spracovávanie emócií sa akoby vypli a zvýšila sa aktivita v amygdale, ktorá podľa okolností velí k útoku alebo úteku.
Ani v kontrolnej skupine (ľudia bez záznamov depresií), ani u depresívnych mladých ľudí sa pri počúvaní chvál od svojich matiek takáto reakcia nevyskytla.
Nepríjemné je, že ak aj rodič nechce kritizovať, mozog depresívneho dieťaťa to môže vnímať inak.
Ľudia náchylní na duševné ochorenia nesú kritiku veľmi ťažko a majú tiež problémy na ňu reagovať. (Výskum zaoberajúci sa správaním len začína bádať po tom, či kritika predurčuje náš mozog k tomu, aby bol náchylnejší na depresie.)
„Mali by sme si však uvedomiť, že naša kritika môže mať neblahé následky, aj ak nám sa nezdá nejako príliš ostrá,“ upozorňuje Hooley. „Neznamená to, že títo príbuzní sú zlí a protivní; naopak, môžu sa snažiť zo všetkých síl.“
Ako má teda rodič postupovať a disciplinárne zakročiť?
Bitka sa už nenosí – množstvo dôkazov potvrdilo súvislosť medzi fyzickým trestom a agresivitou, zneužívaním a kriminálnym správaním v dospelosti.
Na deti by sme nemali ani kričať. Ostré slová, krik, nadávky či ponižovanie dieťaťa uňho zvyšujú riziko vzniku depresií, agresie, užívania návykových látok či alkoholu viac ako desaťnásobne.
Problémy môže spôsobiť dokonca aj time-out.
„Zistili sme, že time-out sa často používa ako trest a dieťa sa po ňom cíti ešte nepokojnejšie a nie je schopné samoregulácie,” píše Dan Siegel, profesor klinickej psychológie na lekárskej fakulte Kalifornskej univerzity v Los Angeles.
Znamená to, že musíme s našou malou „príšerkou“ zaobchádzať ako s krehkou snehovou vločkou?
Vôbec nie. Kritika rodičov je neodmysliteľná a potrebná. Pomáha deťom naučiť sa „manévrovať“ svetom. Problém však spočíva v tom, že kritika spôsobuje ťažkosti najmä deťom, u ktorých sa nám zdá, že ju nevyhnutne potrebujú a ich správanie ju vyžaduje.
V prieskume Národného inštitútu duševného zdravia (USA) z roku 2016 potvrdilo výskyt aspoň jedného silne depresívneho obdobia v danom roku až 13 % adolescentov.
Ďalšia štúdia skúmala 10 000 amerických detí a zistila, že u polovice z nich sa do veku 18 rokov rozvinuli poruchy nálad, správania alebo nejaké formy závislosti. Podľa týchto výskumov by mali byť rodičia pri vyjadrovaní nesúhlasu opatrnejší.
Rodičia, ktorí sú presvedčení, že deti potrebujú hranice, chcú ich chrániť a nerozmaznávať, môžu nájsť riešenie v najnovších vedeckých výskumoch.
Zdravotné problémy ako depresia, úzkosť či poruchy pozornosti pramenia z našej neschopnosti správne narábať so svojimi myšlienkami, emóciami a správaním.
Všetko sú to získané schopnosti a podľa najnovších výskumov sa deti učia samoregulácii pomocou spojenia a empatie, fyzickým dotykom a aj vďaka tomu, že sú v blízkosti svojich rodičov.
Vo významnom experimente Grega Siegleho z roku 2012 vedci z laboratória Pittsburskej univerzity použili na sledovanie mozgovej aktivity metódu zobrazovania pomocou funkčnej magnetickej rezonancie.
Sledovali zmeny v činnosti mozgu detí s úzkostnými poruchami. Niektoré z detí vo veku okolo 10 rokov si vyžadovali, aby ich matky stáli počas vyšetrenia pri nich.
Je to pomerne bežné a táto požiadavka býva splnená. Jedna zo Siegleho bývalých študentiek však vyjadrila obavy, že by to mohlo ovplyvniť výsledky výskumu.
A mala pravdu. Mozog úzkostných detí, ktoré išli na vyšetrenie bez prítomnosti rodičov, vykazoval zvýšenú aktivitu v oblastiach, ktoré priraďujú emocionálne a fyziologické reakcie k strachu a stresu.
Ak však bola matka na dosah, táto aktivita sa neobjavovala. Vtedy sa mozog úzkostných detí správal rovnako ako mozog detí, ktoré úzkosťou netrpeli.
„Išlo o úplne náhodné zistenie,“ prezradil Siegle. „Ak je pri nás blízka osoba, a najmä ak sa nás dotýka, veľmi nám to pomáha regulovať našu emocionálnu reaktivitu.“
Keď sme mladí, neuróny sa spájajú a prepájajú veľmi rýchlo. Výsledky Siegleho výskumu, podporené mnohými ďalšími štúdiami naznačujú, že prepojenie dospelého s dieťaťom počas stresovej situácie alebo konfliktu pomáha stimulovať vývoj tých častí mozgu, ktoré sú zodpovedné za emocionálnu reguláciu.
Odporúčania odborníkov pre riešenie stresových situácií
Nežným pohladením alebo láskyplným objatím sa môžete spojiť s vaším rozčúleným batoľaťom, ktoré ste práve odtiahli od regálu so sladkosťami. Podobne to môžete urobiť aj pri rozhnevanom tínedžerovi.
Zachovajte pokoj a rozvahu, nenechajte sa emóciami vtiahnuť do konfliktu a preukážte dieťaťu svoju empatiu, zatiaľ čo budete nástojčivo (ale s láskou) trvať na dodržiavaní dohodnutých pravidiel ohľadom používania technológií či pozeraní televízie. Nedokážeme ovplyvniť reakciu dieťaťa, no môžeme kontrolovať vlastné správanie.
Takže máte na výber z dvoch možností: Buď budete karhať, poúčať a udeľovať time-outy, alebo budete svojimi skutkami vedome upevňovať väzbu medzi vami a dieťaťom a pomôžete mu takto zvládnuť problém.
Neskôr, keď sa upokojí, s ním budete pracovať na tom, ako ovládať svoje správanie. Rozzúrené menšie dieťa možno bude súhlasiť s tým, že keď sa uňho dostaví pocit frustrácie, bude robiť drepy s výskokom alebo si nájde nejaký útulný kútik, prípadne celou svojou silou udrie do vankúša.
U tínedžerov je najlepšie priamo s nimi sa dohodnúť, čo musia urobiť preto, aby získali naspäť svoj iPhone alebo povolenie prísť domov neskoro večer.
Záver
Môže ísť o veľmi zložitý proces plný pokusov a omylov. Vyžaduje si to čas, odhodlanie a veľa trpezlivosti. Nebude to vždy „ružové“ a aj vy môžete zažiť relaps.
Ale, ak ste oddaní myšlienke, že chcete vychovať húževnatého a schopného človeka, veda hovorí čoraz jasnejšie.
Keď dnes vojdete do obývačky a zbadáte, ako vaše deti bezstarostne lížu čokoládovú zmrzlinu, z ktorej im kvapká na sedačku, snažte sa ovládať svoj hlas.
Pomyslite si na vedecký výskum, o ktorom ste čítali, párkrát sa zhlboka nadýchnite a začnite s „výukou“.
Pridaj komentár